NEZNÁMY VOJAK – recenzia

História si nepamätá veľa udalostí opradených aurou hrdinného vlastenectva a zároveň vnímaných bez prehnaných predsudkov. Na heroickú obranu pred sovietskymi okupantmi, ale Fíni môžu byť právom hrdí. Revolucionári v národe roľníkov, lovcov a rybárov nenašli toľko živnej pôdy ako u nás, preto si vylámali zuby. Väinö Linna, autor slávnej predlohy k filmu (ktorá samozrejme vyšla aj v slovenskom jazyku), udalosti popisuje tak, ako ich zažil na vlastnej koži. Prečo filmári opäť siahli po jeho príbehu, veľmi rýchlo pochopíte sami. Trojhodinový veľkofilm režiséra Aku Louhimiesa je dokonalou reklamou umenia a vnímania sveta národom krajiny tisícich jazier.

Ich nátura, kultúra a príroda (a hudba samozrejme) sú impozantné, preto bolo len otázkou času, kedy medzi povinnosťami nájdem odvahu a čas na surové sústo krvi a akcie, aby som si doplnil mozaiku. Prvotný zážitok bol silný. Človek si ale určité veci v hlave musí vedieť nechať uležať. Ten vzácny pocit spokojnosti, ktorý vo mne film zanechal, však nevyprchal dodnes. Viem, budem sa opakovať, ale je veľmi pravdepodobné, že aj keby Oskarmi ovenčení hollywoodsky režiséri mali neobmedzený rozpočet a desať životov ako čierna mačka, autenticite európskej (možno konkrétnejšie severskej) kinematografie by sa ani nepriblížili. Pred pár týždňami sa po Strednej Európe v sprievode domorodcov potuloval jeden svojho času pomerne známy Kanaďan, ktorý trefne uhádol v čom je pes zakopaný. Pre neho je všetko staršie ako sto rokov živá história, o ktorej on iba čítal a konečne mohol aj vidieť na vlastné oči. Nedajme si to vziať.

Z tej krvi a akcie namiešal striktne fínsky štáb lahôdku pre každého videogurmána. Šikovný šéfkuchár vie nielen dobre uvariť a dochutiť, ale aj pridať niečo originálne. Dôležitých postáv je vo filme hneď niekoľko a každá si žije svojim životom. Nie sú si príliš podobné, ale osud to chcel tak, že zdieľajú spoločný zákop, zavšivenú uniformu, poslednú muníciu i okamihy svojho života. Keď má byť niečo vtipné, nerehocú sa len vojaci vo filme, ale aj vy. Keď niekomu „skočí guľka do úsmevu“, smiech vás prejde. Vo filme dostal nepriateľ vlastne zanedbateľný priestor. Rozhodnutie odvážne, ale účinné. Sebareflexia a odstup totiž nemusia trčať niekde v kúte, ale pekne od podlahy nastavujú zrkadlo všetkému negatívnemu, čo vojna so sebou prináša. Raz si hore, inokedy dole. Eero Aho dal úlohe svojrázneho veterána Zimnej vojny Rokka, dušu a hĺbku. Romantické predstavy o vojne sú zvyčajne na míle vzdialené skutočnosti. Pri pohľade do zničenej tváre obyčajného vojaka v jeho podaní miestami pochopíte, čo všetko siahnutie si na dno posledných síl vlastne obnáša. Ako film plynie, ubúdajú postavy. Nikto nie je nesmrteľný a imúnny voči šrapnelom a projektilom, voči láske, strachu a priateľstvu. Ale nie je tragédia vojny práve takáto farbistá a bohatá na (ne)uveriteľné príbehy?

V bahne karelských močiarov, medzi čučoriedím a zakrslými brezami, spočívajú osudy známych i neznámych hrdinov. Aká tajomná sila dokázala primäť malý národ k heroickej obrane? Čo prinútilo celú generáciu obyčajných roľníkov chopiť sa zbrane a postaviť takej drvivej materiálnej i ľudskej presile? Aký hlboký museli mať zmysel pre sebaobetovanie sa? Ak zodpovieme tieto otázky, možno pre Európu vykrešeme iskierku nádeje na lepšiu budúcnosť pre naše deti.

Jozef Benedikovič

Tuntematon Sotilas – Neznámy vojak – Fínsko, 2017, 180 min

POZNÁMKA:

Text vyšiel v piatom čísle časopisu RECONQUISTA: www.reconquista.sk