Čo čítaš, tým si! A čím si, keď čítaš „prasačiny“?

Z ľudskej malosti sa dá celkom dobre profitovať. To dobre vedia a z toho úspešne profitujú aj mnohí spisovatelia. Že je to tak sa mi opäť nedávno potvrdilo prostredníctvom dvoch literárnych diel istého českého spisovateľa. Ide o spisovateľa renomovaného a dobre predávaného, ktorý konkrétne tieto dva svoje výtvory vedome postavil na živočíšnej nízkosti a zvrhlosti.

Možno však práve preto je autor tak žiadaný a práve preto si zo svojho písania celkom slušne žije. Veď je to príjemná práca sedieť doma v teple, pokojne si písať a nechodiť do zamestnania, čím sa mimochodom autor v jednom z týchto literárnych diel sám pochválil. A ešte navyše, keď to celkom dobre vynáša.

Myslíte si, že mu závidím? Ani náhodou! Skôr sa ma zmocňuje zhrozenie z toho, čo píše, za akú cenu si získava priazeň čitateľov a akú škodu tým pácha.

A tá škoda je dvojnásobná. Jednak voči spoločnosti a čitateľom, a jednak vo vzťahu autorovi samotnému.

Buďme však konkrétni a vráťme sa k spomínaným dvom literárnym útvarom. V prvom ide o to, že stará pani spolu so svojim dospelým synom hľadá dávneho partnera, ktorý je otcom jej syna. Nakoniec sa im ho podarí nájsť a vyberú sa za ním na hudobný festival, kde má na jednom z vedľajších pódií recitovať svoje básne. V hľadisku sedia iba oni sami. Keď starý pán príde a začne, zistia, že ide o starého alkoholika a zvrhlíka, ktorého básne sú popretkávané samými vulgarizmami. Po ukončení jeho produkcie váhajú, či sa s ním vôbec majú zoznámiť, ale nakoniec sa k tomu odhodlajú.

Ďalej sa dej odvíja tak, že syn dá svojmu otcovi finančne zaujímavú objednávku na napísanie preslovu na svadbu svojho priateľa. Otec sa príležitosti hneď chopí sebe vlastným spôsobom a vznikne čosi mimoriadne jadrného.

Otec však náhle zomiera a syn prezentuje jeho preslov na svadbe sám, takže celé je to zakončené koncertom obscénností a vulgarizmov.

Dej druhého literárneho útvaru je veľmi jednoduchý. Píše sa v ňom o žene, ktorá dokáže vnímať myšlienky druhých. A keďže ide o ženu atraktívnu, kdekoľvek od svojich osemnástich rokov príde, všade vníma necudné predstavy mužov v súvislosti s jej osobou. A tieto predstavy sú opisované vyčerpávajúco a realisticky verne.

Takže toto je milí priatelia literatúra, ktorú si dnešní čitatelia vo veľkom kupujú a z ktorej produkcie si jej autor celkom slušne žije.

Trend využívania vulgarizmov a detailných opisov sexuálnych aktivít hlavných hrdinov je v súčasnosti v modernej literatúre veľmi využívaný a čitateľsky veľmi žiadaný. Môžeme sa s ním stretnúť u našich autorov, ale samozrejme aj u autorov zahraničných. Ide však o trend mimoriadnym spôsobom škodlivý a zhubný.

V čom konkrétne spočíva jeho škodlivosť voči čitateľom a spoločnosti?

Predstavme si, že nejaký šialenec chodí po paneláku, klope na dvere a na toho, kto mu z neopatrnosti otvorí, vyleje za pohár splaškov. A presne toto sa vnútorne deje pri čítaní vyššie zmieneného typu literatúry. Čitateľ naivne, zo zvedavosti, alebo z nudy otvára dvere svojej duše a svojho vedomia, a ako odmeny sa mu dostane za pohár splaškov, ktoré ho vnútorne znečistia.

Ľudia, ešte aspoň určitým spôsobom vnútorne čistí toto riziko podvedome vnímajú a preto podobnú literatúru nevyhľadávajú a stránia sa jej. A netýka sa to len literatúry, ale aj filmov, divadiel, internetových stránok a podobne. Tým sa vnútorne chránia od podobných excesov.

Existujú ale ľudia, ktorých vnútro je dlhodobým a nekritickým prijímaním najrozličnejších nečistých podnetov zanesené nečistotou až do takej miery, že si už na ňu navykli. Že im celkom vyhovuje a preto ju dokonca vyhľadávajú. Je to veľmi podobné, ako s nadobudnutou drogovou závislosťou. To znamená, že rovnako ako drogy už mnohí doslova potrebujú svoju pravidelnú dennú dávku nemravnosti.

Ľudia by však každopádne mali vedieť, že skutočná hodnota človeka sa odvíja jedine od miery čistoty a ušľachtilosti jeho vnútra. Od miery čistoty a ušľachtilosti jeho vnútorného života. Jeho citov a myšlienok.

Skutočne hodnotným človekom, ktorý je pravým prínosom pre spoločnosť je teda len ten, koho vnútro aspoň do určitej miery zodpovedá kritériu čistoty a ušľachtilosti.

Ak však človek ani minimálnym spôsobom nedbá o čistotu svojho vnútra, tento zásadný nedostatok nemôžu nahradiť nijaké iné schopnosti, zdanlivo prínosné pre spoločnosť. Nemôže ho nahradiť ani jeho talent v akejkoľvek oblasti, ani jeho pracovitosť, ani jeho manažérske či podnikateľské schopnosti, ani jeho rétorické schopnosti, ani jeho vzdelanie, ani čokoľvek iné. Lebo na všetko toto bude vrhať svoj temný tieň nečistota jeho vnútra a všetko toto ňou bude nevyhnutne strhávané nadol. Ide o samovoľný dej, ktorý si dotyčný človek ani neuvedomuje.

Jedine čistí a ušľachtilí ľudia sú pravým prínosom pre spoločnosť! Jedine vtedy sú totiž všetky ich dary, schopnosti, talenty a vzdelanie využívané a používané čistým a ušľachtilým spôsobom. Jedine vtedy nie sú znehodnotené ich vnútornou nečistotou a nízkosťou. A preto len literatúra, ktorá čitateľov vnútorne pozdvihuje k čistote, ušľachtilosti a dobru je literatúrou prínosnou. A to spoločensky i čisto ľudsky.

A zase naopak, literatúra, ktorá ľudské vnútro poškvrňuje a znečisťuje, je literatúrou škodlivou, úpadkovou a skazonosnou. A to vo vzťahu k deformovaniu spoločenského povedomia, i vo vzťahu k deformovaniu osobnosti čitateľa, ktorý ju naivne do seba vnútorne absorbuje.

Súčasný, materialisticko ateistický spoločenský systém toleruje existenciu a predávanie takejto literatúry, pretože je rovnako úpadkový, ako ona sama. Avšak každá spoločnosť, ktorá chce byť zdravá, by sa mala pred jej šírením brániť. Ak sa totiž brániť nebude, stane sa chorou, pretože dopustila, aby bola vnútorne rozkladaná šírením a produkciou najrozličnejších zvrhlostí.

No a ako škodí autor takéhoto druhu literatúry sám sebe?

V prvom rade tým, že aj on sám seba osobnostne a ľudsky degraduje ustavičným premýšľaním, ako prostredníctvom rôznych „prasačiniek“ okoreniť svoje literárne diela tak, aby sa dobre predávali a boli komerčne úspešné. Ak autor nemá citlivé svedomie, svojim počínaním vôbec netrpí, pretože mu to prináša úspech, zisk a pochybnú slávu.

Ale kto sa smeje naposledy, ten sa smeje najlepšie!

Každý z nás raz zakončí svoju pozemskú púť a na druhom brehu, na druhom svete bude nemilosrdne konfrontovaný s dôsledkami všetkých svojich činov. A každý, kto prostredníctvom vlastnej literárnej tvorby špinil duše a vedomie svojich čitateľov zrazu zistí, čo to vlastne v skutočnosti činil. A zhrozí sa aj z toho, ako mnohí títo ľudia aj jeho pričinením klesajú čoraz hlbšie. Zhrozí sa vlastnej zodpovednosti za to.

Keď autor pochopí všetky tieto skutočnosti, spozná svoju chybu a všetko oľutuje, mohol by začať duchovne stúpať smerom k Svetlu. Ale nebude mu to dovolené, pretože bude musieť najskôr duchovne pomôcť všetkým, ktorí boli jeho vinou strhnutí do temnoty neresti, aby to napravil. On sám totiž nebude môcť stúpať dovtedy, kým sa z temnoty neoslobodí aj ten posledný, kto sa tam dostal jeho pričinením.

Ale najstrašnejšie je, že keď spisovateľ odíde na druhý svet, vo fyzickom svete zostanú jeho knihy. A čitatelia ich budú čítať možno ešte aj sto, dvesto, alebo tristo rokov. A on sa bude zo záhrobia bezmocne dívať, ako spúšť v dušiach ľudí na zemi jeho pričinením pokračuje. A bude si zúfalo priať, aby svoje knihy nikdy nenapísal, alebo aby zhoreli.

A zároveň bude s hrôzou sledovať, ako jeho bremeno vín stále narastá. Ako mohutnie v balvan, ktorý ho stále viac zatláča do bahna, do temnoty a do pekiel, kde bude musieť byť nakoniec navždy udusené jeho vedomé bytie.

Keby si toto spisovatelia neustále uvedomovali, hrozili by sa zneužiť svoj talent k zlému, pretože nijaký úspech, nijaké peniaze, nijaká sláva a nijaké uznanie by im nestály za to.