Nezávislý Kurdistan

Na začiatok môjho článku by som rád spomenul fakty, ktoré považujem za veľmi dôležité. Je historický dané, že určité štátne celky vznikajú a zanikajú, alebo sú poznačené spoločenskými zmenami, ktoré buď prinesú celospoločenský blahobyt, ale môžu aj mať za následok úpadok spoločnosti. V skratke uvediem krátku takmer 30 ročnú históriu, ktorá bola poznačená vznikom nových štátov. Po rozpade bipolárneho rozdelenia sveta v roku 1989 s dominantným postavením USA a bývalého Sovietskeho zväzu (ZSSR) boli naštartované národno-emancipačné procesy v oblastiach strednej a východnej Európy. Mnohonárodné štáty ako ZSSR, Česko-Slovensko a Juhoslávia sa rozpadli, čo malo za následok vznik nových nezávislých štátov. Sovietsky zväz, ktorý pozostával z 15 zväzových republík a ktoré postupne vyhlásili nezávislosť. Sú nimi Rusko, Ukrajina, Bielorusko, Moldavsko, Estónsko, Lotyšsko, Litva, Gruzínsko, Arménsko, Azerbajdžan, Kazachstan, Turkménsko, Uzbekistan, Tadžikistan a Kirgizsko.  Z  bývalého Česko-Slovenska sa vytvorili dva nové samostatné štáty Česká a Slovenská republika. V Juhoslávií po krvavej občianskej vojne postupne vyhlasujú nezávislosť Slovinsko, Chorvátsko, Bosna a Hercegovina, Macedónsko i Srbsko a Čierna Hora (Čierna Hora v roku 2006 vyhlásila nezávislosť). Na africkom kontinente vyhlásila nezávislosť južná časť Sudánu, ktorá nesie názov Južný Sudán. Všetky spomenuté štáty boli medzinárodne uznané a prijaté za členov OSN. Netreba zabúdať ani na sporné vyhlásenie nezávislosti srbskej provincie Kosova za samostatný štát s výraznou medzinárodnou podporou USA, ktorého väčšinu tvorí albánsky národ a nebol uznaný všetkými štátmi sveta. Rovnaký problém vznikol aj na území Gruzínskej republiky, ktorá nemá časť  svojho územia pod kontrolou, pretože za výdatnej ruskej podpory boli vytvorené dva samostatné štáty Abcházsko a Južné Osetsko, ktoré neboli uznané drvivou väčšinou štátov. Takto môžem ďalej pokračovať, ale v mojom komentári sa chcem venovať prioritne kurdskému problému.

No nedá mi nespomenúť fakt , že aj v súčasnosti sme svedkami, že mnohonárodné štáty ako Veľká Británia a Španielsko nemusia zotrvať v súčasnej podobe. Niektoré národnostné menšiny s vlastným etnickým územím sa netaja tým, že by rady vyhlásili nezávislosť s politických a ekonomických dôvodov. Vo Veľkej Británii sú to Škóti a v Španielku Katalánci a Baskovia. V oblasti blízkeho a stredného východu majú rovnaký cieľ vyhlásiť nezávislosť Kurdi. Na tom by nebolo nič výnimočné, ale jediný a zásadný problém je v tom, že etnické územie Kurdov sa rozprestiera na území štyroch štátov a to Turecko, Sýria, Irak a Irán. Tento celosvetový paradox je spôsobený tým, že 35 miliónový národ bol pred prvou svetovou vojnou súčasťou Osmanskej ríše, ktorá bola spojencom Nemecka a ako porazená mocnosť zanikla, ktorej časť územia si rozdelili víťazné mocnosti. Územie, ktoré bolo obývané prevažne kurdským etnikom bolo rozdelené medzi Francúzsko a Veľkú Britániu.  Ostatná časť sa dostala pod správu Turecka, ako nástupníckeho štátu Osmanskej ríše. S bývalých francúzskych a britských území s kurdskou menšinou vznikli postupne nezávislé štáty Sýria a Irak. Časť etnika žije aj na území Iránu, ktorý nebol súčasťou Osmanskej ríše.

V medzivojnovom období emancipácia Kurdov bola vyvrcholená prvým štátnym útvarom s názvom  Kurdské kráľovstvo, ktorého existencia trvala dva roky 1922-1924 a nebolo medzinárodne uznané. Vzniklo na území dnešného Iraku, ktorý bol v tom čase pod britskou správou. Veľká Británia nemala záujem o kurdskú nezávislosť, pretože by stratila časť svojho strategického územia, ktoré bolo bohaté na ropu. Emancipácia kurdského etnika pokračovala na území Turecka, ktorá bola vyvrcholená vyhlásením nezávislej republiky Ararat v roku 1927. Medzinárodne nebola uznaná a existovala až do roku 1930 po potlačení tureckej armády. Na území Iránu po druhej svetovej vojne na začiatku roka 1946  vznikla   Mahábádská republika, ktorá na konci toho istého roka zanikla.

Na území Iraku bola ustanovená v roku 1992 kurdská samospráva s regionálnou vládou a prezidentom. Súčasný prezident Masoud Barzani vyhlásil v júni referendum, ktoré sa bude konať 25. septembra 2017. Takéto rozhodnutie prichádza v čase, keď blízky a stredný východ je v boji proti tzv. Islamskému štátu. Irackí Kurdi, ktorí disponujú vlastnými ozbrojenými silami (pešmergovia) sú súčasťou koalície, ktorá bojuje proti Islamskému štátu. Pešmergovia úspešne vytláčajú ISIL s vlastného územia a čo je podstatné získali späť ropné polia. Vďaka týmto územným ziskom Kurdi môžu predávať ropu, čo im prináša nemalé prostriedky do ich regionálneho rozpočtu. Ropné polia, ktoré sa nachádzajú na území kurdskej samosprávy sú výlučne pod kontrolou regionálnej vlády Kurdov. Tento fakt znamená jedine to, že prípadný nezávislí štát Kurdov by bol ekonomicky sebestačný z predaja ropných produktov. Asi nikoho neprekvapí fakt, že centrálna iracká vláda v Bagdade je jednoznačne proti prípadnej nezávislosti samosprávy. Tá môže rátať s podporou veľmocí ako USA, Ruska a Nemecka ale aj Európske únie. Proti odrhnutiu Kurdov sú logicky aj Irán a Turecko, pretože časť ich územia je obývané kurdským etnikom. Je isté, ak sa irackí Kurdi v plebiscite vyslovia za vznik nezávislého štátu s veľkou pravdepodobnosťou ostatní Kurdi žijúci v Iráne, Turecku a Sýrii budú mať za cieľ na ich územiach vyhlásiť nezávislosť s prípadným  pripojením k irackým Kurdom do jedného štátu. V Turecku kurdskú menšinu  zastupuje turecká prokurdská opozičná Ľudovodemokratická strana (HDP) a zakázaná strana s názvom Strana kurdských pracujúcich (PKK), ktorá sa netají vytvorením nezávislého kurdského štátu na území Turecka. Je preto logické, že turecká vláda na čele s prezidentom Recepom Tayyipom Erdoğanom urobí všetko preto, aby oblasti, ktoré sú prevažne obývané Kurdmi nevyhlásili nezávislosť od Turecka, čo by mohlo mať aj za následok ako som spomínal prípadné spojenie irackých a tureckých Kurdov do jedného štátu. Toto si Turecko nemôže  dovoliť, pretože   prípadná nezávislosť irackých Kurdov by mohla vystupňovať napätie medzi tureckými Kurdmi a centrálnou vládou, čo by mohlo prerásť do veľmi krutej občianskej vojny. Podporiť nezávislosť Kurdov v Iraku budú mať problém aj Sýria a Irán, lebo aj v týchto štátoch majú Kurdi silné zastúpenie a rovnako by sa mohli oni vystúpiť s požiadavkami o nezávislosť.

Na záver by som rád poznamenal, že v otázke Kurdov exituje medzi mocnosťami a štátmi blízkeho a stredného východu široký konsenzus. Je preto jasné, že prípadný kurdský štát nebude uznaný a akceptovaný vo svete a ani prijatý za člena OSN. Toto rozhodnutie určite nepridá k nastoleniu mieru, pokoja a stability v regióne.