Boží zámer vs. šťastné náhody

Každý technologický a vedecký výskum, analýza jeho výsledkov a následný pokrok, ako aj naše každodenné reakcie na rôzne situácie sa zakladajú na jednom spoločnom predpoklade. Tento predpoklad, ktorý sa vždy ukázal ako správny hovorí, že nič sa nestane samé od seba, všetko má svoju príčinu.

Inak povedané, bez príčiny sa nič neudeje a nič neexistuje. Ak na počiatku nič nebolo (neexistovala žiadna príčina), toto absolútne nič by ostalo dodnes a navždy. A pretože je evidentné, že toto absolútne nič neexistuje teraz, nemohlo existovať ani na počiatku. Ale zatiaľ čo podľa ateistických názorov na počiatku bola hmota, tá druhá strana verí že na počiatku bol Boh.

Vďaka pokračujúcemu vedeckému výskumu poznáme stále rastúci zlomok zákonov, ktoré riadia vesmír. Tieto zákony tvoria organizovaný a vzájomne logicky prepojený systém, ktorý viedol k tomu, že vesmír je taký, aký je. Je stále ťažšie tvrdiť, že toto všetko sa stalo bez toho, aby za tým bola nejaká myseľ. Známy sovietsky / ruský matematik a teoretický  fyzik profesor Alexander Markovič Poljakov to vystihol, keď povedal, že príroda sa dá opísať najlepšou matematikou, pretože ju stvoril Boh.

A keď sme pri matematike, predstavme si, že nájdeme zošit, v ktorom je zapísaný zložitý matematický vzorec. Môžeme si povedať, že tento vzorec vznikol dôsledkom série slepých náhod – napríklad zošit spadol do polovyschnutej mláčky atramentu, ktorá ho miestami zafarbila, atrament tu a tam popresakoval cez papier a výsledkom bola séria škvŕn, ktoré sú náhodou tak pospájané, že sa dajú čítať ako číslice a písmená. Nuž a náhodou sú tieto číslice a písmená tak usporiadané, že vytvárajú matematický vzorec.

Alebo si môžeme povedať, že tento vzorec napísal nejaký človek. O ňom si zas môžeme odvodiť, že sa rozhodol ten vzorec napísať, že sa rozumel do matematiky, že to bol niekto schopný písať (vládal hýbať perom) atď. Existencia vzorca svedčí o existencii jeho autora, ktorého môžeme pomenovať matematik. Ktorá alternatíva (séria náhod, alebo existencia autora – matematika) je racionálnejšia?

Vznik a vývoj vesmíru od Veľkého tresku až do dnešnej podoby spôsobom, ktorý umožnil vznik života a nakoniec aj vznik inteligentného života, môžeme tiež pripísať neuveriteľne dlhej sérii šťastných náhod. Alebo ho môžeme chápať ako napĺňanie zámeru Stvoriteľa, ktorého po slovensky nazývame Boh, Bog po rusky, God po anglicky atď. O ňom si zas môžeme odvodiť, že sa rozhodol vesmír stvoriť (je dobrotivý), že ho vedel stvoriť (je vševedúci), že ho vládal stvoriť (je všemohúci). Ktorá alternatíva (séria náhod, alebo existencia autora – Stvoriteľa) je racionálnejšia?

Ako Boh stvoril vesmír, je už sekundárna otázka. Mohol stvoriť všetko tak, ako to existuje dnes. Toto sa niekedy v minulosti verilo, hoci určitý vývoj sa pripúšťal. Boh však mohol stvoriť masu hmoty, v nejakej forme, a dať jej zákony, ktoré spôsobili a viedli jej vývoj až k vesmíru, ako ho dnes okolo seba a v sebe vidíme. Moderné vedecké teórie, ako aj známe fakty nasvedčujú, že Stvoriteľ použil metódu vývoja.

Spomeniem niekoľko príkladov, ktoré poukazujú na to, že vývoj vesmíru bol a je veľmi presne riadený. Podľa britského rádioastronóma a fyzika Sira Bernarda Lowella, ak by rozpínanie sa vesmíru ku ktorému došlo po tzv. Veľkom tresku, bolo rýchlejšie o jednu miliardtinu, všetka hmota by už teraz bola rozptýlená. Ale ak by rozpínanie sa vesmíru bolo pomalšie o jednu miliardtinu, už by hmota bola skolabovala nazad do pôvodnej masy.

Ďalšou zaujímavou záležitosťou je elektromagnetická sila. Ak by táto sila bola menšia, záporne nabité elektróny by sa oddelili od jadier, ktoré majú kladný náboj (vďaka kladne nabitým protónom) a hmota by sa premenila na plazmu – na zmes jadier atómov a od nich oddelených elektrónov. Pokiaľ viem, táto plazma býva poriadne žeravá záležitosť. Ak by však elektromagnetická sila bola väčšia, elektróny by boli tak pevne pripútané k jadrám atómov, že by chemické reakcie neprebehli a molekuly by nevznikli.

Podľa austrálskeho astrofyzika Brandona Cartera ak by gravitácia bola slabšia, tlak vo vnútri hviezd by nebol dostatočný na začatie termonukleárnych reakcií. A ak by bola silnejšia, k týmto reakciám by došlo skôr a prebiehali by rýchlejšie – búrlivejšie. Život hviezd by bol týmto podstatne skrátený. Ani jedna z týchto alternatív by neumožňovala vznik a vývoj života. Tomuto by som sa však chcel venovať v nasledujúcom článku.