Útoky na františkánov, dominikánov, na biskupa Chautura, na kňaza Kuffu – a už aj na arcibiskupa Babjaka, sú tým vyštrnganým ovocím spred 30 rokov? Všetko je dnes slobodné: cestovanie, voľby až také slobodné, že ani nepoznáme počet hlasov v urnách na základe hlasovacích preukazov, ktoré sa ľahko dajú rozmnožiť. Aj cirkvi sú slobodné, a útoky na veriacich, ale najmä na kňazov a biskupov sa tiež šíria slobodne. Aj z vlastných radov. Napokon ktovie, kto podpáli Notre Dame?

Hneď v prvý pracovný deň, 2. januára 2020, znevidel sa farárovi gréckokatolíkov v Banskej Bystrici a popritom redaktorovi Rádia Lumen, ktorý aj píše a prekladá pre časopisy, Jánovi Krupovi, ženatému otcovi dvoch dcér, pastiersky list prešovského arcibiskupa Mons. Jána Babjaka, SJ k novému roku 2020. Čítal sa v chrámoch Prešovskej archieparchie namiesto homílie, a Krupovi, podľa toho, čo napísal do Postoja, chýba v ňom „akýkoľvek pokus“ o výklad duchovných posolstiev súvisiacich s obriezkou Ježiša Krista.

Krupu nepotešil ani arcibiskupov povzdych, že nový zákon o finančnej podpore cirkví znevýhodní gréckokatolíkov, lebo je ich málo a o výške štátneho príspevku už nebude rozhodovať počet duchovných, ale počet veriacich. Kňaz Krupa sa obáva, ale podľa kontextu sa skôr teší, „že gréckokatolícka cirkev má už obdobie rozvoja za sebou“, lebo, „už pravdepodobne nebudeme počúvať vypínavé reči (rozumej arcibiskupa Babjaka) o vysokom počte kňazov a kňazských povolaní v gréckokatolíckej cirkvi.“ Nenapísal toto Krupa pod vplyvom aktuálnej situácie u bratov rímskokatolíkov, kde je povolaní málo, a preto dokonca uzavreli seminár v Badíne?

Veruže neznejú prajne jeho slová: „Arcibiskup Ján sa teraz bude venovať asi skôr dosiaľ zanedbávanému ďakovaniu kňazom, ktorí pôsobia v našich maličkých farnostiach a pri malom počte veriacich, často za minimálnu mzdu. A asi to nebude pre neho malá výzva, lebo o arogantnom správaní arcibiskupa Babjaka (sic!) sa hovorí už roky. Verejne dehonestuje svojich kňazov, nerešpektuje dohody a v mnohých prípadoch ani cirkevné právo“ – a nasleduje odvolávka na „.týždeň 51-52/2019, s. 51“. Krupovi behá mráz po chrbte, pretože v situácii, „keď sa plat a miesto pôsobenia duchovného stalo nástrojom v rukách hierarchie na ovládanie kňaza a problémom je aj značne autoritatívny spôsob riadenia archieparchie“(?), chce arcibiskup urobiť všetko preto, aby sa postaral o spravodlivé materiálne zabezpečenie svojich kňazov. A Krupa sa toho bojí. Prečo?

Ale nie je to len pozlátka? Arcibiskup má predsa pravdu, „doba, v ktorej žijeme dnes, nie je pre cirkev veľmi priaznivá, pociťujeme útoky najmä zo strany liberálne zmýšľajúcich ľudí, ktorí by sa pravdepodobne najlepšie cítili, keby cirkev prestala existovať“. Takýmito slovami sa však evidentne zaraďuje medzi konzervatívcov, a k tomu si ešte dovolí napísať, že liberáli „vyvíjajú rôzne snahy, ako ju (cirkev) pomaly rozkladať tým, že sa znevažujú morálne hodnoty človeka, že sa hlása bezhraničná sloboda, ktorá je deštruktívna najmä pre mládež, a že sa spochybňuje úloha prirodzenej rodiny… Praktický materializmus a hedonizmus oslabujú život viery a aj veriaci ľudia sa stávajú vlažní a menej citliví na hodnoty ducha.“ Nuž, smú po takých slovách liberáli mlčať?

Takže dôvodov na útoky proti „skostnatenému“ arcibiskupovi je niekoľko. Krupovi sa nepáči, že Babjak vidí budúcnosť gréckokatolíkov aj v maličkých farnostiach s malým počtom veriacich. Svojpomocný fond, ktorý na to arcibiskup využíva, je podľa Krupu „v skutočnosti iba pôžičkový a je vyživovaný farnosťami, ktoré oproti rýchlo vymierajúcim farnostiam majú len o čosi viac než nič. Svojpomocný fond a iné účinné formy pomoci, teda asi prostriedky z darov pútnikov v Litmanovej a Ľutine, budú len predlžovať agóniu a svedčiť o premeškanej šanci zreformovať pastoráciu…“ Reformátor Krupa je presvedčený, „že je už životne dôležité začať sústreďovať liturgický život do strediskových obcí a budovať efektívnu logistiku. A mladým kňazom otvorene povedať, že si musia hľadať aj ďalší zdroj obživy – hm, keby tak všade mali rádio Lumen!

Teda preč z malých dedín a kňazstvo na pol úväzku? A druhá polovica úväzku pri slovensko-poľských či ukrajinských hraniciach? Lov medveďov? Má teda alebo nemá gréckokatolícka cirkev slúžiť aj malej hŕstke veriacich na odľahlých farnostiach „len preto“, že jej podľa arcibiskupa ide o spásu každého veriaceho? Napokon ide nielen o duše, ale aj o osud dediniek v ľuďmi zabudnutých dolinách nášho severovýchodu. Ak stade odíde aj kňaz, kto tam už potom zostane? Všetkých nás ani Bratislava a ani Bystrica nezhltnú. Alebo treba vyľudniť planiny Slovenska, aby ostal priestor pre „slobodu“ lovcov zverí s plnými peňaženkami?

A dôvod útoku na arcibiskupa sa dá nájsť na internetovej stránke „Akadémie rusínskej kultúry v Slovenskej republike“ (aha!) v sekcii „Cerkov“. Symbolicky nemá dátum, systém QUICK.CMS ho umiestnil medzi 18. marec a 9. máj 2016. A je anonymný, podpísal ho „jeden z pohoršených veriacich“. V jeho názve je „Ján Babjak, Maroš Kuffa a Jozef Šesták…“ Pohoršený veriaci vyčíta arcibiskupovi z Prešova, že sa zachoval k rozvedenému kňazovi Šestákovi tak, ako sa zachoval. Rusínska krajne nacionalistická platforma zrejme nedokáže prehltnúť, že na čele „ich“ prešovskej archieparchie stojí síce tolerantný, ale nie Rusín, ale Slovák. Ó, vedeli by hovoriť archívy! V mojej rodnej obci, kde podľa starých análov vždy žili a žijú Slováci, konalo sa na konci druhej svetovej vojny minireferendum o zavedení rusínčiny do národnej školy. Nik sa neprihlásil. O tom, že gréckokatolíkmi sú aj Slováci, vedel už Izmail Sreznevskij v polovici 19. storočia.

Na 51. stránke známeho „slovakofóbneho“ .týždňa z konca roka 2019 je článok Michala Oláha „Kuffov problém a Roma aeterna“. Akosi je Kuffu priveľa, arcibiskupa s ním spájajú Rusíni, aj Hríbovi „podlampníci“. Prečo sa tak Kuffu veľmi boja? Výsledku volieb? Vyhovárajú sa na „nenávistný jazyk“, ku ktorému treba zaujať odmietavý postoj. Ozaj, aký jazyk používa taká Hajtová či Hodál? Kuffa pritom chce milovať hriešnika a nenávidieť hriech – a to nie je ono? Treba milovať aj hriech? Akýže hriech, hriech predsa neexistuje! V záujme „religare“ – schopnosti spájať, treba rešpektovať človeka takého, aký je a pokus meniť ho je proti slobode! V mene slobody treba strpieť aj karikovanie cirkvi a nasadzovanie somárskych uší niektorým jej predstaviteľom… Tým, ktorí lipnú na desatore. Napríklad.

Taký je aj arcibiskup Babjak, v istom zmysle nástupca onoho skostnateného sv. Metoda, ktorý furt len nakazoval a zakazoval Svätoplukovi. Vedzme, úspech sa neodpúšťa: za Babjaka ožila gréckokatolícka cirkev, on je úspešným správcom od 30. januára 2008 slovenskej gréckokatolíckej metropolitnej cirkvi sui iuris. To on vyhlásil Horu Zvir pri Litmanovej za mariánske pútnické miesto Prešovskej archieparchie, inicioval rozšírenie a obnovenie Baziliky minor v Ľutine. Zriadil pastoračné centrum pre Rómov v Čičave. Je úspešný pri výstavbe nových chrámov a farských budov a pri realizácii mnohých ďalších duchovných, pastoračných a investičných projektov… Je milosrdný a milujúci.

Milí gréckokatolíci! Komunistom sa pred 70 rokmi nepodarilo urobiť s vami poriadok. Ale my liberáli… no! Píše síce Arnold Toynbee, že len preto, že bol židovský národ ukutý v tvrdých podmienkach, otroctve, vyhnanstve a putovaní, pozná ho dnes celý svet. Vy sa im chcete podobať? Múdry rabín má pravdu: Všetko môže byť aj inak. Hej, ale ktovie, ako to myslel?

Autor je členom predsedníctva KDŽP – Aliancia za Slovensko, na spoločnej kandidátnej listine Kotlebovci – ĽSNS má číslo 65