Kto bude zodpovedný za dnešný holokaust?

Počas prázdnin som vzal svojho 17-ročného syna do Osvienčimu. Mnohí odsudzujú prvý Slovenský štát, pretože vyviezol tisícky Židov do koncentračných táborov, kde ich čakala smrť.

Pri pozornejšom štúdiu histórie tie transporty trvali od 25. marca 1942 do 20. októbra 1942 a potom po vypuknutí povstania, keď Slovensko obsadila nemecká armáda.

Nehovorí sa, že v roku 1943 nebol vypravený ani jeden transport, hoci Nemci boli na vrchole moci. Pri Stalingrade bojovala ich 900.000 armáda.

Dokonca transporty neobnovili napriek silnému nemeckému nátlaku a ani po posledných stretnutiach Tisa s Hitlerom 23. apríla 1943 a 12. mája 1944, hoci aj tam na pretras prišla téma: pokračovať v konečnom riešení židovskej otázky.

Až 7. apríla 1944 sa podarilo Walterovi Rosenbergovi (Rudolf Vrba) s Alfredom Wetzlerom utiecť z koncentračného tábora Osvienčim. 25. apríla na žilinskej pobočke Ústredne Židov vyrozprávali svoj príbeh Dr. Oskarovi Neumannovi, predsedovi Ústredne Židov, Oskarovi Krasňanskému, Ervinovi Steinerovi a Hexnerovi. Pri rozprávaní ich častovali tým najvyberanejším jedlom, alkoholom a cigarami. Zrazu pri pohľade do tváre pohostinných hostiteľov sa Vrbu zmocnil hrozný pocit: Neveria nám ani slovo. Prečo by mali? Prijať myšlienku masového vraždenia v osvienčimskom rozsahu?

Po jedle ich začali skúšať. Zobrali ich do vedľajšej miestnosti a vytiahli niekoľko objemných kníh. To sú presné záznamy, kedy presne a odkiaľ deportovali každého jedného Žida zo Slovenska.

„Kedy ste, napríklad, odišli vy, pán Vrba?“

„14. júna 1942.“

Stránky zašuchotali. Hlavy súhlasne prikývli.

Iný hlas sa spýtal: „A odkiaľ ste boli deportovaný?“

„Z Novák.“

Ďalšie prikývnutie. „Môžete mi vymenovať niekoho, kto bol s vami v transporte?“

Vymenoval asi tridsať mien ľudí, ktorých si pamätal z vagóna.

Prst pomaly kĺzal po stránke obrovskej knihy. Tváre hostiteľov sa pomaly menili, z očí sa vytrácalo podozrenie a vystriedala ho číra hrôza. Pochopili, že ťažké väzby ich kníh obsahujú iba nekrológy, že po vojne neprivedú deportovaných späť na Slovensko, ako mali v pláne. Bol to hrozný šok, mýtus o presídľovacích oblastiach sa rozplynul. Stále mali pochybnosti. Odviedli ich každého do inej miestnosti a požiadali ich, aby každý samostatne napísal správu.

Vrba hodiny diktoval svoje svedectvo. Poskytol podrobné štatistiky o mŕtvych. Opísal každý krok odporného podvodu, na základe ktorého vlákali do plynových komôr do dňa kedy utiekol 1.750.000 ľudí. Vysvetlil mašinériu vyhladzovacej továrne, obrovské zisky plynúce z rabovania zlata, šperkov, peňazí, oblečenia, umelých končatín, okuliarov, kočíkov, ľudských vlasov, ktoré používali na utesnenie torpédových hlavíc. Dokonca aj popol sa používal ako hnojivo.

Svoje obšírne opisovanie Vrba zakončil slovami: „Má zomrieť milión Maďarov. Auschwitz sa už na nich pripravil. Ak im teraz poviete pravdu, vzbúria sa. Nepôjdu do pecí. Onedlho prídete na rad vy. Ale teraz udrela hodina Maďarov. Musíte ich okamžite informovať.“

Vzhľadom na závažnosť situácie sa predseda Ústredne Židov Neumann so svojimi kolegami okamžite vrátili do Bratislavy. Nasledujúci deň boli pripravené kópie výpovedí a zavolali osobne vedúceho predstaviteľa maďarského židovského Výboru na záchranu a pomoc (Va ´ad) Dr. Rudolfa Kastnera (Rezső Kasztner) a odovzdali mu kópie správy. Na Kastnerovu žiadosť ich Krasňanský osobne preložil do maďarčiny. Ústredňa Židov zabezpečila obom utečencom falošné doklady a odporučila im nájsť si bezpečné miesto. Odišli do Liptovského Sv. Mikuláša v Tatrách.  Vrba sa každý deň počas svojho zotavovacieho pobytu neustále informoval, či v Maďarku nevypuklo židovské povstanie.

Na veľké Vrbovo sklamanie k žiadnemu povstaniu nedošlo. Miesto toho začali z Maďarska vypravovať židovské transporty. Správa o osude Židov v koncentračnom tábore, ktorú napísali Vrba s Wetzlerom sa dostala do rúk Adolfa Eichmanna. Odovzdal mu ju samotný Dr. Kastner. Eichmann si uvedomil, že celá operácia vyvezenia maďarských Židov je v ohrození. Akútny nedostatok príslušníkov gestapa Eichmann síce kompenzoval získaním maďarských úradov pre spoluprácu, ale aby intrigánsky plán deportácií nestroskotal, potreboval poslušnosť alebo aspoň pasivitu židovských občanov. Tú získal mlčanlivosťou Kastnera. Nezverejnením Vrbovej a Wetzlerovej správy Kastner vykúpil 1.684 maďarských Židov, ktorých sám vybral vrátane vlastnej rodiny, ale zároveň naviedol 400.000 k pokojnému presídľovaniu, čo nebolo nič iné ako cesta smrti do plynových komôr Osvienčimu, kde kremačné pece denne pohlcovali 12.000 obetí, a ďalších 600.000 čakalo, kedy prídu na rad.

Adolf Eichmann prikázal gestapu, aby oboch utečencov dolapila. Táto informácia, že gestapo hľadá Wetzlera a Vrbu, sa dostala aj na Ústredňu Židov.

Keď sa Tiso dostal pred Božiu tvár, pravdepodobne sa obhajoval, že o tomto vyvražďovaní nevedel. A keď prichádzali hrozné správy, transporty neobnovili. Po vypuknutí povstania nemecká armáda prestala akceptovať prezidentské výnimky i vládne apelovanie, aby zadržaní Židia zostali na Slovensku.

Od roku 1957, kedy vstúpil do platnosti potratový zákon, bolo vykonaných okolo 1.500.000 potratov. Potratové kliniky sa stali fabrikami smrti podobné tým nacistickým.

Aj my sa raz dostaneme pred Božiu tvár. Budeme konfrontovaní so skutočnosťou – čo sme počas svojho života urobili alebo neurobili. Uvidíme Kristovu tvár v tvári nenarodených detí a budeme počuť, čokoľvek ste urobili jednému z týchto maličkých, mne ste urobili.

Mnohí opovrhujú prvým Slovenským štátom, slovenskými katolíkmi, že vyviezol okolo 57.000 Židov na smrť. Ale ako sa bude pozerať na nás, keď sme dovolili vykonať 1.500.000 potratov? My vieme, čo sa pri potrate deje. Nie sme väčší pokrytci ako tí, ktorými pohŕdame? A ako budú pozerať na nás generácie o 200 rokov? Skazené, pokrytecké pokolenie, ktoré si namýšľalo svoju morálnu výšku a samy vykonali 20 násobne viac zloby ako tí, ktorými opovrhovali!

Áno, diaľnice je potrebné dostavať, a urobiť veľa opatrení, aby sa ľuďom lepšie žilo, ale ľudský život má absolútnu hodnotu a nedá sa vyvážiť žiadnymi materiálnymi dobrami. Väčšia zodpovednosť padne na hlavu politikov a predovšetkým kresťanských politikov. Vyhovárania sa, lebo Tiso, lebo Mečiar, lebo Fico, lebo Harabin pred Božou tvárou neobstojí. Tam budeme zodpovední len samy za seba, čo sme urobili, čo sme mohli urobiť a neurobili sme. Preto je potrebné s pokorou si uvedomiť túto situáciu a začať spolupracovať na zvýšení ochrany života. Verím, že nedeľný Pochod za život tomu napomôže.

S úctou

Miroslav Vetrík

Použitá literatúra: Vrba Rudolf: Utiekol som z Osvienčimu