Extrémizmus náš každodenný

Všimli ste si, že ako sa téma extrémizmu rozliezla do nášho mediálneho priestoru a ako extrémne sa k nej stavajú naši vždy pripravení sociológovia, politológovia a iní demagogickí mágovia? Už máme aj zákon o extrémizme, donášačov,  aj odborníci na extrémizmus sa náhle vyrojili a určite budú aj výbory a komisie. A začne sa  kádrovať ostošesť ako za boľševika. Vtedajších odporcov ideologického režimu nazývali oportunistami, dnes ich volajú extrémisti. Podobnosť je ale určite čisto náhodná.

Všetci títo „odborníci“ unisono nariekajú, akú máme nevzdelanú najmä mládež, keď podporujú  „neštandardných politikov“ a že treba ihneď meniť učebné osnovy, rozvíjať kritické myslenie, cestovať do Osvienčimu, memorovať fakty o holokauste Židov a Rómov a čo ja viem, čo ešte.

Urobím malú odbočku. Môj otec bojoval v Slovenskom národnom povstaní, jeho partizánsky oddiel padol do zajatia, Nemci zranených namieste zastrelili a zdravých odvliekli do Nemecka do pracovného tábora kdesi pri Erfurte. Pracovali tam v neľudských podmienkach a mnohí otcovi kamaráti tam našli smrť. Otec mal viac šťastia, ešte žil, keď tábor oslobodili americké vojská. S natrvalo podlomeným zdravím sa vrátil na Slovensko, tešil sa z konca vojny a z oslobodenia Slovenska sovietskou armádou. „Na pamiatku“ si z lágru doniesol svoje osobné číslo, dodnes ho doma uchovávam.

Takýto osud človeka ľudsko-právnych aktivistov určite nezaujíma. Veď prečo by aj. Človek-milión, povedal by slovenský literárny klasik. Takýchto osudov sú na Slovensku stovky, možno tisíce. Možno ale, keby bol môj otec Žid alebo Róm, bola by to v dnešných časoch pseudohumanizmu, ľudsko-právneho a menšinového besnenia väčšia „vychytávka“ a dal by sa z toho  vytrieskať nejaký kapitál, prinajmenšom politický. Nuž čo, svoj pôvod už nezmením, zato však  mám aspoň traumatické dilemy, či mám nenávidieť Nemcov, milovať Američanov alebo blahorečiť Rusov. Za ten svet neviem, k čomu sa prikloniť, aby som nestal extrémistom a konšpirátorom.

Späť k tým mladým. Rozprával som s mnohými, ktorí podporujú tzv. „neštandardných“ politikov. Ubezpečujem všetkých ľudsko-právnych aktivistov, slniečkárov, iných darmožráčov, ale aj súčasnú politickú elitu, že týchto mladých vôbec nefascinuje hnedá ani iná farebná uniforma, ani vzťah k Tisovi, SNP či holokaustu. Oni majú plné zuby bezbrehých zlodejín a farizejstva v podaní „štandardných politikov“, ktorých nikto nedokáže za ich zločiny potrestať. Na roky trvajúcu ekonomickú kriminalitu podporovanú „štandardnými politikmi“ doplácajú práve títo mladí ľudia, z ktorých nie každý si môže dovoliť odísť zo Slovenska za prácou alebo sa nadobro z tejto krajiny vysťahovať. Vôbec sa nedivím, dokonca úplne chápem, že sa mladí  radikalizujú a ich počet neustále narastá.

A odpoveď našich „štandardných“? Ako inak, extrémistická. Nezmyselný zákon o extrémizme, znalecký odbor na ministerstve spravodlivosti, označenie každého, kto sa opováži oponovať súčasným „hodnotám“, za fašistu, extrémistu, xenofóba a dokonca sa objavujú seriózne úvahy o represii za prejavený názor. Len tak ďalej vážení „štandardní“, občianske nepokoje sa môžu onedlho stať krutou realitou.

Dám jednu radu všetkým „tzv. štandardným“ – liberálom, socialistom, globalistom, multikulturalistom, genderistom… Začnite sa správať naozaj štandardne a demokraticky. Vylúčte spomedzi seba kriminálnikov a korupčníkov  a potrestajte ich ako zákon káže. Ukážte ľuďom, že zákon v tejto krajine platí rovnako pre každého. Ak ste tak veľmi presvedčení o svojej pravde, naberte odvahu a choďte verejne diskutovať s „neštandardnými“ aspoň do verejnoprávnych médií, na ktoré my všetci zo zákona prispievame a neštekajte na nich len zbabelo spoza bučkov. A nechajte ľudí, nech si sami slobodne vyberú, ktoré názory, argumenty a skutky sú pre nich príťažlivejšie. A v neposlednom rade, prestaňte tak hystericky brojiť proti referendám. Len dokazujete, aký veľký máte strach z ľudí.

Pochopiteľne, to platí nielen pre Slovensko, ale pre celú zdegenerovanú Európsku úniu. Ak to vy „štandardní“ dokážete, verte mi, že nebude žiadny „extrémizmus“. Ale vy ste to nedokázali, a zdá sa, že ani do budúcnosti nie ste schopní žiadnej skutočnej sebareflexie. Preto sú dnes vami nazývané tzv. „neštandardné a populistické strany“ na politickej scéne Európy tak potrebné. Tak veľmi potrebné.