Kto zasieva a organizuje “plazivú fašizáciu” krajiny a vo svete ? Časť IV.

 Časť IV.

Nášmu Ministerstvu vnútra SR prekáža, že na Slovensku existuje podpora  proruského geopolitického videnia sveta. Toto videnie sveta nie je nič iné ako multipolárne videnie sveta, v ktorom neexistuje žiadny dominantný hegemón a v ktorom svoje pevné miesta majú národné štáty, od ktorých sa nevyžaduje podriadenie sa dominantnej krajine, napríklad USA.  Opakom je unipolárne videnie sveta, ktorému sa naše politické elity a  „malí ľudia“ prispôsobujú. Toto videnie sveta musí rešpektovať jedinú veľmoc – USA. Názorným príkladom unipolárneho videnia sveta sú slová náčelníka generálneho štábu amerických vojsk Marka Milleyho. Ten sa nedávno veľmi jasne vyhrážal svetu. Na inom mieste tohto článku, v časti III. som uviedol, čo generál povedal.

Ak ktokoľvek sa pokúsi ohroziť  americký štýl života a ktokoľvek  bude odporovať USA, toho americké ozbrojené sily domlátia takým spôsobom, ako ešte nikdy predtým.  Pýtam sa. Ohradila sa naša vládna moc proti takejto rétorike na Veľvyslanectvo USA nejakou protestnou nótou ?

Fašizmus, ak je potrebný, je spojený s unipolárnym videním sveta. Proruské geopolitické videnie sveta ( multipolárne ) nepotrebuje k svojmu naplňovaniu  sa žiadny fašizmus. Za súčasnej situácie žijeme v absurdnom postoji.  Politické elity oficiálne za Slovensko podporujú unipolárne videnie sveta, ktorý v sebe nesie „genetický kód“ fašizmu. Politické elity zároveň ( v mene voliča ) deklarujú  svoj boj – postoj proti fašizmu. A aby tento boj – postoj proti fašizmu mal nejakú konkrétne podobu, tak zákonodarcovia ( vládna moc ) schválili Komisiu NR SR pre boj proti fašizmu. Vôbec nikoho z politickej elity Slovenska nenapadlo, že bojovať proti fašizmu znamená v prvom rade zmeniť zahranično-politickú orientáciu  Slovenska spojenú s prechodom na multipolárne videnie sveta ?

Ja si myslím, že určite napadlo, ale v zásade vládna moc má strach odhodlať sa robiť politiku, ktorá v nadnárodnom rámci nebude potrebovať fašizmus, čo má svoje dôvody. Práve velebenie unipolárneho videnia sveta dáva politickej elite Slovenska „morálne právo“ podporovať vojnové zločiny USA a NATO vo svete. Práve z tohto videnia sveta vzišla myšlienka  pripraviť a založiť ukrajinskú krízu na Ukrajine ako nástupný priestor ku konfrontačnej politike s Ruskom. Práve z tohto videnia sveta vyplýva rozhodnutie schváliť sankcie proti Rusku, posilňovať východné krídlo NATO v Európe. Jednotný postup podľa unipolárneho videnia sveta je vidieť aj na takom zaujímavom fakte, ako je združenie sa bývalých politikov a diplomatov z krajín EÚ do Skupiny priateľov Ukrajiny, ktorej členom je aj Mikuláš Dzurinda.

Táto skupina nemá nič spoločného s obyčajným ľudom Ukrajiny a jeho problémami. Má však za úlohu podporovať kyjevský režim, ktorého štátna moc je presiaknutá fašistickými praktikami. A keďže aj Mikuláš Dzurinda je zástancom amerického životného štýlu, nemôže byť pranierovaný za podporu fašistických praktík, ale oceňovaný ako zástanca nadnárodných elít  a panstva. Jeho súhlas s bombardovaním Juhoslávie či inými vojnovými zločinmi jeho osobe neuškodil a preto ani nikto z médií si nedovolil označiť ho prívlastkom „fašista“.

Opakom prístupu k osobe politika je Marián Kotleba. Práve jeho „nezačlenenie“ do unipolárneho videnia sveta mu dovoľuje byť osobnosťou nižšej kategórie, ktorú je možné označiť prívlastkom  „fašista“. Toto rozlíšenie medzi Mikulášom Dzurindom a Mariánom Kotlebom  o „začlenení“ či „nezačlenení“ je veľmi dôležité, pretože nám pomôže pochopiť, o čo sa má usilovať Komisia NR SR pre boj proti fašizmu. Podľa poslanca Blahu, základným cieľom Komisie je potierať rasovú neznášanlivosť, ktorá sa pokladá za podstatu fašizmu. Čo je zaujímavé na tomto základnom cieli Komisie ? Že zavádza verejnosť na slepú koľaj, aby bola lepšie dezorientovaná.  Ciele Komisie totiž vylučujú potieranie fašizmu v priestore unipolarneho videnia sveta, do ktorého patria aj „imperiálne agresie západných        veľmocí“ ( Blaha ). Ciele komisie sa sústreďujú či sú zamerané na „základňu“ spoločnosti – masu individualít, ktorá si hľadá  informácie či „dialóg“  na internete.

Podľa logiky vládnej moci z tejto masy vzniká a šíri sa rasová neznášanlivosť, ktorú treba odhaľovať, objasňovať ako prejavy násilného extrémizmu v kyberpriestore. A nepôjde iba o rasovú neznášanlivosť, pretože ministerka spravodlivosti Žitňanská  jasne deklarovala, že trestné bude zneužívanie slobody slová podnecujúce k páchaniu násilia voči ľuďom iného vierovyznania, pôvodu, sexuálnej orientácie, politického presvedčenia, deštrukcie demokratického štátu.

Z môjho pohľadu vládnej moci ide o to, aby sa potieral extrémizmus občanov, pretože si to bude vyžadovať nadchádzajúca doba, v ktorej pod zástavou nadnárodnej ideológie a EÚ ako nadnárodnej moci bude potrebné organizovať a realizovať určité zásadné  politické zmeny, ktoré obyvateľstvo Slovenska či Európy má prijať bez veľkých diskusií a s uspokojením.  Pod vedením EÚ a za aktívnej pomoci národnej vládnej moci bola do politického diania spoločnosti zabudovaná tendencia  využitím mocenských nástrojov „likvidovať“ všetkých, ktorí dávajú verejne najavo, že súčasná politika národnej vlády a Bruselu nie je im po vôli, ktorí pochybujú o správnosti rozhodovania bruselských byrokratov či národných vlád.

Boj proti extrémizmu je prvým  vážnym prejavom „plazivej fašizácie“ spoločnosti. Z úrovne vlády sa formujú sily a prostriedky pre boj proti občianskemu extrémizmu. Vládna moc je presvedčená, že fašizmus vyrastá zo „základne“ spoločnosti – z masy individualít. Je to poriadny nezmysel, ale ten má k niečomu slúžiť. Zo „základne“ spoločnosti bez politických prostriedkov a politickej moci nemôže sa rozvinúť „plazivá fašizácia“ krajiny. Toto presmerovanie zodpovednosti za rast „plazivej fašizácie“ sa robí úmyselne, aby sa verejnosť neučila nachádzať a vnímať prvky extrémizmu na vládnej úrovni.

A teraz je ten moment zdôrazniť, že vládna moc môže za určitých okolnosti robiť extrémnu politiku, ktorá je v rozpore so záujmami národa, ktorý spravuje.  Tento extrémizmus vládnej moci môžeme nazvať  politickým extrémizmom. Iba z neho je možné postupne  „vybudovať“  fašizmus ako určitý systém riadenia spoločnosti založený na donucovaní a donútení k spolupráci na plnení stanovených cieľov. Politický extrémizmus štátnej moci je chránený tým, že neberie nikoho na trestnú zodpovednosť.

„Základňa“ spoločnosti – masa individualít si do politického poriadku spoločnosti nepresadila žiadne kontrolné a ochranné mechanizmy, ktoré by včas a operatívne riešili politický extrémizmus vládnej moci. Ostala iba nádej, že dobrým prostriedkom potierania extrémizmu sú voľby, v ktorých voliči „spočítajú“ politickým stranám ich zneužívanie moci. Pre tento prípad nádeji nie je vhodné veriť, pretože v každom ďalšom volebnom období politický extrémizmus môže narastať. Ťažko totiž predpokladať, že politické strany budú pri každých voľbách meniť zásadným spôsobom svoj program, respektíve  nevyužijú možnosť  zneužitia politickej moci v niečí prospech.

„Plazivá fašizácia“ spoločnosti sa môže začať rozvíjať a silnieť len za situácie, že na praktickom význame naberá politický extrémizmus vládnej moci. Pre občiansky extrémizmus ministerka spravodlivosti určila celkom jasne hranicu, kde sa začína trestné stíhanie: zneužívanie slobody slová, ktoré podnecujú k páchaniu násilia. Je to poriadna hlúposť, ktorá sa zahniezdila do trestného poriadku.  Liberálna spoločnosť pokladá individualizmus človeka a jeho slobodu za dôležitú podmienku jej fungovania. Ak ma niekto vyzýva na zabitie, tak ja mám svoj rozum a svoju vôľu, aby som sa rozhodol, že to neurobím.  Moje násilné konanie ale môže byť mojou osobnou obranou a ochranou môjho života či mojej rodiny. Lenže môže byť prípad, že zneužitie slobody slová môže byť konané z úrovne agenta – provokatéra, ktorého nasadila štátna moc a tí, čo poslúchnu takéhoto agenta a dopustia sa násilia, to nemusia nikdy zistiť a budú potrestaní.

Boj proti občianskemu extrémizmu je veľmi výhodný pre vládnu moc. Cez agenta – provokatéra sa dajú veľmi účinne zneužívať masové vystúpenia obyvateľov – občanov proti politike vládnej moci. Schopní agenti  dokonca môžu násilné konanie začať a pri davovej psychóze sa proces tohto konania nebude dať zastaviť na jeden povel. Organizátori masového protestu  môžu mať záujem o pokojný priebeh protestu, ale agenti – provokatéri tento protest môžu zmeniť na niečo celkom iné, čo má ukazovať na „skutočné“ poslanie protestu.

Slobodu slová, prejavu a myslenia jedných nie je žiaduce spájať s násilím druhých ľudí z rôzneho dôvodu, nakoľko každé násilie má svoj motív a vychádza z vlastného duševného a duchovného postoja indivídua a podmienok, v ktorých žije. Naša Ústava jasne zdôrazňuje, že každý má právo verejne prejavovať svoje zmýšľanie.  Konštatujem, že novela trestného  poriadku vo veci extrémizmu vytvorila  lepšie pracovné podmienky pre agenta – provokatéra. Zriadenému znaleckého útvaru na posudzovanie extrémizmu sa v stredoveku hovorilo „inkvizícia“, ktorá bude konať v zmysle pokynov vládnej moci   ( politikov ), pretože je to nástroj boja proti občianstvu.

Tento útvar môžem zaradiť medzi tie mocenské zložky, ktoré môžu presadzovať iba unipolárne videnie sveta, v ktorom sa pokladá  za pravdivú, poctivú, demokratickú a národnú politiku taká činnosť, ktorá je orientovaná na podporu a presadzovanie záujmov cudzej   moci ( nadnárodnej ). Exemplárnym príkladom zo Slovenska je pán predseda vlády SR, ktorý svoju ambivalentnosť v politike realizuje podľa princípu: „Cítim a myslím národne, konám nadnárodne“.

( Pokračovanie v časti V. )

Dušan Hirjak