Kedy sa na Slovensku dočkáme verejného zdôvodnenia politiky strašenia Ruskom? Časť VII.

Tolerancia politickej elity voči rozmanitosti názorov a teda aj názorov  na rôznych portáloch, a najmä ruských, je nulová. Pre demokraciu platí oddanosť hodnotám tolerancie a rešpektovania  práv tých, s ktorými nesúhlasíme.  Prečo by sme mali slepo veriť tomu, že kto číta ruské weby, tak je konšpirátor alebo prispieva k bezpečnostnému riziku Slovenska.  Výzva poslanca Šebeja konečne zastaviť proruskú propagandu je obyčajný nezmysel, ktorý sa nedá rozumne vyargumentovať a preto racionálne zdôvodnenie sa neustále nahradzuje iba politickou mantrou, že my ( elity ) musíme brániť demokraciu, slobodu. Predseda  Zahraničného výboru  NR SR je  posadnutý hrozbou ruského vplyvu na krajiny v Európe. Má predstavu, že konečným cieľom Ruska je, aby Európa prestala byť jednotná. Myslí si, že jednou z priorít demokratického štátu má byť boj proti vplyvu dezinformácií a propagande Ruska. Jeho myšlienkový svet a argumenty sú tak  zavadzajúce, že v organizácií Jednota dôchodcov by nebol zvolený ani do výboru tejto organizácie. Je na škodu Slovenska, že takýto poslanec je na čele významného výboru zákonodarného zboru.

Demokraciu  netreba brániť represiami či nejakým špeciálnym bojom proti propagande, ak politická prax vládnej moci bude mať dostatočné znaky účasti verejnosti na politickej moci. O ochrane slobody sa začalo hovoriť ako o niečom, čo je v kompetencií iba politickej elity. Lenže sloboda si vyžaduje veľmi aktívnu podporu verejnosti, podporu radových občanov. Bez nich nemôže byť dostatočne rozvinutá. Stať sa angažovaným občanom  veľmi nejde bez rozvinutia schopnosti usudzovania. Mojim zámerom bolo ukázať, že verejné zdôvodnenie politickej praxe vládnej moci je dôležitým základom rozvinutia schopnosti usudzovať.

Pán Šebej a s ním celá naša politická elita zrodená cez štandardné politické strany by mali pochopiť, že keď iba neustále opakujú naučené formulky o slobode, demokracií, západných hodnotách a nikdy sa nezúčastňujú otvorených, verejných, racionálnych a kritických diskusií k týmto témam, tak iba s verejnosťou sami manipulujú a strácajú možnosť  pomáhať občanom rozvíjať schopnosti usudzovania. Jednoducho, občanov je potrebné do problémom zahraničnej a európskej politiky zasväcovať a toto zasväcovanie musí byť otvorené, pravdivé, nezaujaté, kritické. Je toho veľa, čo treba si vyjasniť, vydiskutovať, hľadať alternatívy, schvaľovať, ale všetko je potrebné robiť v súčinnosti s verejnosťou, občanmi. Kto týmto spôsobom v politike nechce pracovať, mal by z nej odísť, buď dobrovoľne alebo z iniciatívy občanov.

Tragédiou pre Slovensko je, že jej politická elita sa odklonila od svojich občanov a dala sa do služieb cudzej mocnosti, pretože táto politická elita už bez hanby  presadzuje myšlienku, že naša štátna moc sa odvíja a má sa aj naďalej odvíjať od nadnárodných štruktúr. Pritom je potrebné rešpektovať príslušné ustanovenie našej Ústavy, ktorá jednoznačne  tvrdí, že štátna moc pochádza od občanov. Tento zásadný zvrat v chápaní pôvodu moci je základom takej integrácie krajín v rámci EÚ, ktorá nie je v prospech obyvateľstva, ale ktorá je v prospech elít či globálnej moci a nového svetového poriadku.

Ak sa verejné zdôvodnenie politiky nerobí, potom je to už iba na jednotlivcovi, akým spôsobom si svoje usudzovanie bude cibriť. Oficiálne média angažovaných občanov nemôžu uspokojiť, pretože už dávnejšie sa vzdali svojho skutočného poslania.  Angažovaní občania na internete si surfujú po portáloch podľa svojich záujmov a nápadov a môžu to byť aj ruské tlačové agentúry. Ak som napríklad proti „bruselskému diktátu“ či chrlím informácie v snahe podkopať dôveru verejnosti v prozápadnú a demokratickú orientáciu krajiny, ako to tvrdí v svojom článku redaktorka D. Balážová, tak vôbec nie je dôležité a potrebné, aby som navštevoval ruské webové stránky a zaujímal sa o proruskú propagandu.

Angažovaným občanom v liberálnej spoločnosti úplne postačuje k rozvinutiu napríklad kritického myslenia prozápadná propaganda, čítanie textov rôznych autorov  a rôzneho odborného či politického zamerania zo Západu. Témy o problematike EÚ, o zahraničnopolitickej orientácií Slovenska či Európy, témy o problematike NATO, témy o ukrajinskej kríze a podobne si angažovaný občan môže vyhľadať z rôznych médií a webstránok Západu. Ak čítam napríklad články spisovateľa Jozefa Banáša a vyhlásenia poslanca Františka Šebeja, tak moje usudzovanie mi jednoducho nedovolí, že mám dať za pravdu Šebejovi.

Naše oficiálne média  vrátane denníka Pravda a článku Daniely Balážovej, naša vládna moc či politická elita – tí všetci svorne manipulujú verejnosťou – občanmi, od ktorých pochádza ich moc, už v tom základnom postoji. V akom? Že v ich terminológií spochybňovanie EÚ, NATO, zahraničnopolitickej orientácie Slovenska je výsledkom silnejúcej proruskej propagandy, že šírenie proruskej propagandy je bezpečnostnou hrozbou a treba to riešiť. Túto hrozbu treba podľa nich zastaviť!!! Nová vládna moc v spolupráci s médiami sa spoločne pustila do verejnosti a núti ju v rámci strašenia Ruskom, aby verejnosť uverila, že spochybňovanie západných hodnôt pochádza od proruskej propagandy, že ruské webové stránky  verejnosť nemá používať, pretože to škodí Slovensku. A teraz trošku fantázie k úspechom proruskej propagandy.

Predstavme si len, ako musela proruská propaganda ovplyvniť obyvateľov Veľkej Británie, keď sa konalo referendum o vystúpení či zotrvaní v EÚ. Na Slovensku momentálne takýto výsledok ( že bude referendum o zotrvaní či vystúpení ) nie je možné predpokladať. Kto vo Veľkej Británii dokázal ovplyvniť bojovníkov proti „bruselskému diktátu?“ A čo títo bojovníci čítali? Aké informácie si vymieňali na sociálnych sieťach? Ja sa takto nepýtam, iba parafrázujem redaktorku  z denníka Pravda, ktorá sa zaoberá takými vážnymi problémami Slovenska.

Ak je spochybňovanie určitých dôležitých otázok zahraničnej a európskej politiky Slovenska bezpečnostnou hrozbou, potom je možné predpokladať, že minimálne 50% voličov – občanov nemá jednoznačne vyhranené stanovisko z im známych dôvodov. Naša vládna moc má také schopnosti, že jednoducho všetky individuálne výhrady  veľkej skupiny voličov zlúčila do konštatovania, že je to výsledok proruskej propagandy. Dá sa predpokladať, že také veľké množstvo voličov – občanov predstavuje pre vládnu moc bezpečnostné riziko? Začína sa ukazovať, že boj proti proruskej propagande nie je iba súčasťou politiky strašenia Ruskom, ale aj súčasťou politiky ovplyvňovania verejnosti, ovplyvňovania obyvateľstva Európy, aby sa stalo povoľným, aby verilo bez výhrad, že všetko, čo sa robí v rámci EÚ, NATO a v rámci našej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, je správne, bez problémov a sleduje sa iba blaho nás všetkých. Tomuto klamu, ktorý organizujú politické elity, máme iba veriť, nemáme čakať na žiadnu diskusiu a vysvetlenia.

Boj proti proruskej propagande je politickým opatrením, ktoré sa šíri na celom území EÚ pod vedením Bruselu, o ktorom politická moc nadnárodných a národných mocenských štruktúr vo vzťahu k obyvateľstvu    Európy predstavuje určitú formu diktátu povinného zjednotenia sa na záchranu Európy pred Ruskom. Povedané slovami Daniela Mila z kancelárie ministra vnútra, týmto politickým opatrením ide o cielené propagandistické pôsobenie našej vládnej moci, médií a atlantických mimovládnych štruktúr na vedomie obyvateľov krajiny, aby v príhodnom okamihu toto vedomie konalo podľa príkazov. Postavil som si otázku, v čom môže spočívať bezpečnostné riziko pre Slovensko, ak vládna moc neverí verejnosti, svojim voličom. Odpoveď na túto otázku mi dal pán Daniel Milo v záverečnej vete jeho rozhovoru uverejneného pod názvom „Pozor na konšpiračné weby“ dňa 11.6.2016 v denníku Pravda. Časť poslednej vety Daniela Mila je vo forme otázky. Citujem: „…ale ak by vznikol konflikt, na koho strane by títo ľudia bojovali?“

Pán Daniel Milo síce takto reagoval na otázku o nebezpečenstve Slovenských brancov, ale to nie je podstatné, pretože do konfliktu nebudú zapojení len branci. Tento odborník na extrémizmus nám možno prezradil viac ako chcel. Otázka však bola vyslovená a to v prípade pracovníka kancelárie ministra vnútra môže znamenať, že kompetentní ľudia sa položenou otázkou zaoberajú či môžu zaoberať. Vládnej moci predsa nemôže byť ľahostajné, ako sa zachová verejnosť v tom prípade, ak by vznikol vojenský konflikt Západu s Ruskom. Vzhľadom na vernosť vládnej moci princípu atlanticizmu bola by to veľká blamáž, ak by veľká časť verejnosti sa rozhodla bojovať na strane Ruska. Preto predpokladám, že túto neistotu bude vládna moc riešiť postupne svojimi „nenápadnými“ politickými opatreniami.

Článok uverejnený  v denníku Pravda dňa 11.6.2016 od redaktorky D. Balážovej „Na Slovensku silnie proruská propaganda“ nebol uverejnený náhodne. Súčinnosť s vládnou mocou je zrejmá, pretože denník ako médium nedáva a nevyžaduje žiadne odpovede na provokatívne otázky charakteru pochybovania o tom, že proruská propaganda je niečo špeciálneho, čo si vyžaduje osobitné konanie vládnej moci a prijímanie represívnych opatrení. Médium v tomto prípade nekontroluje politikov z niečoho, čo nemajú robiť, ale skôr sa tvári v zmysle, že rezort vnútra konečne niečo priznal v súvislosti s existujúcou proruskou propagandou, uvedomil si potrebu boja proti tejto propagande a bude ďalej konať. Prečo si to myslím?

Ruka v ruke s postupom masmédií a vládnej moci „pracuje“ aj taká zaujímavo znejúca organizácia  ako je Slovenský inštitút pre bezpečnostnú politiku. Nie je to síce žiadna akadémia vied, vysoká škola či vzdelávacie zariadenie s určitou organizačnou štruktúrou, ale ak tento inštitút tvorí aspoň jeden schopný káder atlanticizmu ( ako Jaroslav Naď ), potom to úplne postačuje. Tento inštitút, rovnako ako denník Pravda, nekladie vládnej moci žiadne nepríjemné otázky, ale je skôr jej pravou rukou. Jaroslav Naď nabáda, aby Slovensko postupovalo podľa vzoru Českej republiky a vytvorilo špecializovaný útvar pre boj s proruskou propagandou. Myslí, si, že vládna moc uposlúchne naliehanie tohto kádra, pretože v svojom šuplíku má už dávno k dispozícií poverenie z Bruselu. A čo bude s verejnosťou?

Verejnosť – voliči, občania, nemala a nebude mať žiadne oficiálne miesto po boku vládnej moci, aby si mohla dovoliť miešať sa do toho, ako má vyzerať zahraničná a európska politika Slovenska. Ako som naznačil v svojom článku, je tu veľa otázok a problémov, na ktoré treba dávať odpovede a hľadať nové riešenia. Pochopil som, že podľa vládnej moci verejnosť sa má iba prispôsobovať politike strašenia Ruskom. Je to vraj v jej záujme. Pochopil som tiež, že v súčasnej situácií sa politika verejného zdôvodňovania toho, ako vládna moc využíva svoju politickú moc, nebude realizovať, hoci k tomu je štátna moc povolaná a má k dispozícií všetky potrebné zdroje.

Článok v denníku Pravda je postavený tak, že jasne vysiela verejnosti varovanie. Šírenie proruskej propagandy sa na Slovensku pokladá za bezpečnostnú hrozbu a veľké riziko. Vládna moc preto postupne hľadá dostatok dôvodov, aby vraj šírenie proruskej propagandy bolo možné zastaviť K tomu potrebuje mať dostatok informácií o aktivitách  verejnosti, ktoré súvisia s propagandou a extrémizmom. Podľa názoru Jaroslava Naďa česká tajná služba informuje o sledovaných aktivitách, ale na Slovensku zatiaľ nič také neexistuje. Takže sa dá očakávať, že „inkvizičné skupiny“ budú mať  dostatok práce, pretože proti ich záverom nebude možné žiadne odvolanie, žiadna diskusia, pretože pravda o zahraničnej a európskej politike môže existovať iba jedna a to pod vedením vládnej moci a nadnárodných štruktúr.

Dušan Hirjak

Koniec siedmej časti