Pred tromi rokmi…

Sedel som dnes u neskorého obeda v jednej z “fast vykrmní” a spoločnosť mi robil na obrazovke pán Beblavý. Bez zvuku. Titulok dole v rohu hovoril niečo o novom ministrovi školstva. Bol to zaujímavý pohľad, taký nemý film. Groteska. Čakal som len už na tu záverečnú a obligátnu scénu. Na tortu do tváre. Ale nič.

Blysla mi v hlave spomienka na jeden môj starý príspevok, asi tri roky dozadu, na tému nášho školstva. Tak Vám ho predkladám v nezmenenej podobe.

U každého z nás sa raz v živote vyskytne chuť so všetkým praštiť a začať niečo nové. Sú nešťastníci, čo takto začínajú aj viackrát a neustále zažívajú to isté. Nechýba im zápal, nadšenie a chuť niečo zmeniť. Časom ale zápal opadne, nadšenie odíde neznámo kam a chuť, tak tá sa zmení na niečo horké. Obraz dnešného pedagóga.

Ja sám som začal druhú etapu. Etapu päťdesiatnika o ktorej sa hovorí, že vtedy chlap chytá druhý dych. Začne mu hrabať. V mnohých prípadoch zmenia ženu (nie je to môj pripad, Evi prepáč), nájdu si koníčka až koňa (Evi prepáč) a v lepšom prípade začnú mať pocit, že so svojím mozoľom, ktorý medzičasom nevedno prečo zmenil ich telesnú schránku na oblinu, musia niečo spraviť. Predsavzatia a zasa predsavzatia. V mnohých prípadoch skutek utek a zostáva všetko po starom. V prípade preháňania snahy o krásne telo hrozí maximálne totálna endoprotéza a konštatovanie, že aký som to bol blbec. Alebo infarkt.

Môj prípad to ale nie je. Pupok mám v norme, váhu si držím, koňa mám a akého (podľa mojej ženy to musí byť minimálne arabský plnokrvník) a ženu považujem za najkrajší výtvor evolúcie. I keď výhrady by boli.

Celý môj doterajší život som používal obraz ako prostriedok na vyjadrenie mojich pocitov a zachytenie krásy okolo nás. Ako starnem, tak zisťujem, akú moc má slovo a písané obzvlášť. Zapáčilo sa mi hrať so slovami a objavil som jeho čaro. Niečo sa na Vás predsa len počas života nalepí a to množstvo prečítaných kníh chce von. Keď k tomuto primiešate spomienky a svoje skúsenosti, tak je koktail hotový. Treba ho len podávať. Netvrdím, že som barman špičkovej kvality, na to sú tu iní majstri slova, ale moje výtvory radím tam, kde som sa vždy cítil najlepšie. Medzi obyčajných, ale krásnych ľudí. Taká malá zaprdená hospůdka s dobrým pivom, malinovkou, utopencom a keď je možnosť, tak aj s dobrým jedlom. A vrcholom je letná terasa. Pod stromami. Mal som to šťastie, že moja teta bola “hospodská” na južnej Morave a toto všetko mi bolo dopriané mierou vrchovatou. Bolo to miesto, kde bola sranda a každý bol sám sebou.

Milujem knihy Hrabala, Otu Pavla, Haška, Čapka, Wericha a musím spomenúť moja najzamilovanešiu knihu “Herec na udici” od pána Krónera. Čo meno, to pojem a všetko sú to velikáni písaného a hovoreného slova. Menšík, Sovák, Kopecký, Chudík, Haverl, Krížiková a množstvo ďalších skvostných hercov, ktorých som mal rád a podnes si ich umenie vážim. Mal som to šťastie s nimi aj pracovať.  Zámerne nepíšem o zahraničných autoroch, pretože “co je doma, to se počítá”.

Osud tak chcel a ja sa teraz denodenne stretávam s tým, čo mám nadovšetko rád. S deťmi. S láskou spomínam na časy, keď som tie tri moje harpie kúpal, prebaľoval a kŕmil. Chýba mi ta vôňa malého prcka. Vôňa olejíčkov, mastičiek a všetkého, čo k malému človiečikovi patrí. Aj tie ulepené ručičky objavujúce svoje ja a svet. Prvé krôčiky, slová, objavy a hrče. Slzičky šťastia a aj bolesti. Svet niekedy bolí, ale prvé musí vždy prevažovať. Dieťa musí byť šťastné. A závidím každému túto radosť.

Dnes mám doma už jednu dospelú krásnu dcéru a dvojičky “päťnástky”. Mláti to s nimi od buka do buka. Množstvo farieb, ktoré používajú na svoje tváre, tak to by stačilo na náter stredného Airbusu. A aj tak by som mal obavy, či nebude ťažký. Ich prípravy na ich “spoločenské” udalosti radím do príprav na zabezpečenie potrieb vojenského frontu o počte minimálne troch armád. Pripadá mi to fakt ako vojenské ťaženie, síce neviem proti komu, ale majú to zmáknuté. Mne neostáva nič iné, ako sa zmeniť na bankomat alebo osobného šoféra a ticho trpieť. To, že sa o nich bojim ich necháva ľadovo kľudné. Slová, že nie sú deti ma neukľudnia, práve naopak. Veď sú to ešte deti. Neviem síce, “co jsem komu udělal a zač mne tak trestá”, ale beriem to voči mojej osobe ako príliš krutý trest. Som holt starý.

Máme v škole malú slečnu prváčku, ktorá si ma “adoptovala” a spravila si zo mňa dedka. Každé ráno si ma vystíska, zvestuje mi novinky a oznámi mi, že zasa voniam ako polievka a uteká za svojimi “povinosťami”. Budem musieť asi zmeniť parfém. Môj miláčik a nie je jediná.

Víri a pulzuje okolo mňa živel. Každý deň. Deti. Majú svoje starosti, radosti a problémy. Ich energia by mohla poháňať vesmír. Majú celý svoj život pred sebou a my sme tam práve na to, aby sme im pripravili cestu do budúcnosti. Spolu s Vami, rodičmi.

Preto píšem aj túto úvahu. Poďme spolu konečne niečo spraviť. Pomôžme pedagógom a dajme im postavenie, ktoré im právom náleží. Začnime si vážiť ich prácu a skúsme sa vžiť do ich každodenného života. Úvahy o prefeminizovaní školstva sú mylné, maloktorý chlap je to schopný ustáť. Obdivujem svoje kolegyne, ktoré sú zarovno aj matkami a ťahajú tak teda dvojsmennú prevádzku. Doobeda škola, popoludní až do vecera rodina, v noci prípravy na ďalší školský deň.  Starosti a zasa starosti, ale musia byť vždy usmevavé a chápajúce. Miera ich frustrácie je veľká a výplatná páska je skôr dôvod na depresiu. A poriadnu.

Každou zmenou vlády sa na čelo rezortu školstva postaví vždy ďalší veľký experimentátor a reformátor. Všetci vedia ako na to, ale tých najhlavnejších, teda učiteľov sa nik nepýta. Ako pokusné králiky sa používajú pedagógovia a deti. Tí prví sú už apatickí a deťom? Tak tým je to doslova a dopísmena ukradnuté. Škola ako škola a pre nich iba povinosť a nutné zlo. V mnohých prípadoch nemilá. Reforma stíha reformu a dno je stále bližšie. Odborných skupín je hafo, ale u nás v škole som zaťiaľ nevidel ani jednu. My, rodičia, mlčíme a sem tam zašomreme. O deti je postarané, družina to istí, večer McDonalds, umyť zuby a spať. Začínam mať pocit, že si z nás niekto robí srandu.

Som nahnevaný, ako niektoré školy okolo seba robia rozruch a “pomáhajú” spoločnej veci. Zvrhlo sa to úplne iným smerom, než ako to má byť. Premrštené školné, pocit vytvárania vynímočnosti, ciele ako zo scifi. Čo je zvonka je super, my sme len obyčajní chudáci. A výsledok? Darí sa im a kto dnes nechce byť in. Divím sa len, že sme už zliezli zo stromov.  Pre mňa je škola školu, keď o sebe uverejní úplne všetko. Skúste si pohľadať napríklad koľko škôl o sebe uverejní  kompletné výsledky so správy ŠŠI. Koľko ich má na stránke výsledky testovania, ale že robia to a tamto a že sú zapojení tam a tam? Pre mňa je to irelevantné, považujem to za ďalšiu čiarku v ich zozname a úlitbu bohom na ministerstve. Na školstvo sa pricuclo množstvo pijavíc a pofidérnych činností, ktoré nám púšťajú žilou. Ich biznis prekvitá a nám zateká do škôl. Ruka ruku myje a zo spoločného je to najľahšie. Ponúk dostávame do schránky každý deň mrte a mailovú schránku školy musím čistiť každý deň od blbostí typu výhodná ponuka, alebo vy to ešte nemáte? Všetkému to korunu dáva legislatíva, nad ktorou by človek zaplakal. Viem,  o čom hovorím.

Vetu o tom, že sme lacní a tým pádom nie sme dobrí som ešte nerozdýchal. Dotyčná osoba asi nepozná svoje dieťa, alebo k nám chodil jeho klon. A tak mi neostáva nič iné, ako konštatovať, že za blbosť sa platí. Ústava jasne hovorí o tom, na čo máme právo. Na vzdelanie a zdravotnú starostlivosť. Opak je dnes ale pravdou. Obidve tieto činosti sa stali predmetom kšeftu. Dostanete základné vzdelanie a zomrieť Vás nenechajú. Za ostatné platíte a platíte. Ísť dnes k zubárovi, tak na to si treba zobrať úver. Sme síce súkromná škola, ale naše školné je už pomaly také, aké rodičia platia formou poplatkou aj na štátnych školách. A to, že berieme deti, ktorých sa  štátne školy zbavujú, tak to tiež o niečom hovorí. Síce sa o nás hovorí, že berieme všetko a aké hrozné deti máme. Viete kde to mám zavesené? Správne. Tie deti nás potrebujú.

Na základné školstvo sa dnes zvysoka kašle. Gymnáziá, stredné školy a vysoké sa dnes stávajú zlatou baňou a s ich “produktami” sa stretávame deň čo deň. Za peníze v Praze dům a u nás diplom.

Som rád, ak ste dočítali až sem a pochopili o čo sa snažím a o čo mi ide.  Budte mi nápomocní pri mojej snahe niečo zmeniť. Môžte mi písať na môj mail, alebo diskusiu. Privítam rád každý Váš nápad. Rád by som založil, alebo vyprovokoval založenie niečoho, čo začne konečne tlačiť na predstaviteľov “našej” moci. Nie školy, ale Vy musíte začať žiadať všetko to, čo Vaše deti majú mať. Teda kvalitné vzdelanie a výchovu. Bez Vás to bude zasa len boj s veternými mlynmi. A aj petícia by bodla. Pod iné “dôležité” veci sa vieme podpísať. Školstvo má len tú smolu, že sa dostalo v našom zozname priorít hodne dozadu.

P.S.: Prosím len o konštruktívne veci. Pohybuje sa tu dosť exotov, ktorí majú potrebu vyjadrovať sa ku všetkému. Píšem o deťoch a ich potrebách, nie o mindrákoch, ktoré ich “ťažia” a cítia sa “povolaní” k nim zaujať svoje “stanovisko”. Ja o det’och nemienim viesť jalové reči. Mojou snahou je im v maximálnej miere pomôcť.

A dnešok? Zasa sa riešia veci mimo a nie tie, ktoré by sa mali. Odvolaním ministra sa vlastne dosiahne čo? Príde ďalši a zasa ďalší a zasa …. A deti? Snáď niekedy nabudúce. Hlavne, že sa máme v čom ňúrať.