Dve cesty

Sú dve hlavné cesty a smery – cesta k pravému Bohu a spaseniu a cesta od Boha k trpkému koncu. Je na nich veľa odbočiek a zákrut, avšak základné smerovanie sa nakoniec vždy prikláňa k jednej z týchto dvoch ciest. Vždy je možné základné smerovanie zmeniť a vydať sa opačným smerom.

Cesta k Bohu je pre jednotlivca cestou, aj keď neraz tŕnistou, k pravému šťastiu, radosti, slobode a spaseniu duše a pre spoločnosť – cestou k pravej demokracii a sociálne spravodlivej spoločnosti – Božiemu Kráľovstvu už tu na Zemi. Kto sa vydá na poctivú cestu hľadania Pravdy o podstate nášho bytia, zmyslu života a svojho poslania na tejto Zemi – ten určite narazí na Boha, ktorý mu odhalí nielen svoju tvár, ale aj poslanie, ktorým človeka poveril. Vtedy človek svojím tvorivým úsilím rozvinie celý svoj potenciál a ako dar predostrie Bohu bohatú úrodu svojej duše. Človek musí neustále napredovať a kráčať vpred za poznaním Pravdy, šírením bratskej Lásky a zápasiť za Spravodlivosť, aby sa jeho duchovný zrak stal prenikavým a videl najdôležitejšie skutočnosti – aj celosvetové dianie – v pravom svetle a vedel k nim zaujať patričný postoj.

Cesta od Boha je pre jednotlivca cestou k jeho zotročeniu, bezduchosti, nezmyselnosti bytia, zúfalstvu a duchovnej smrti. V rámci spoločnosti je to cesta, ktorá vedie ku totalitnej diktatúre svetovládnych mocenských elít (globálnemu fašizmu) a zániku ľudskej civilizácie. Ak človek odmietne Boha, ten sa mu nebude vnucovať a ponechá ho dôsledkom jeho vlastného rozhodnutia. Taký človek však nenájde pravý zmysel svojho žitia a ani nepochopí a nesplní poslanie, ktorým ho poveril  Boh. Je ako slamka vo vetre, ktorá sa nechá zaviať tam, kam vietor fúka a nerozumie, odkiaľ sa tento vietor berie a kam ho ženie.

Spoznávať Pravdu znamená približovať sa k Bohu, prežívať jeho blízkosť, prechádzať duševnou katarziou a duchovným prerodom ústiacim do znovuzrodenia z Ducha, do zakotvenia v Božom Kráľovstve. Okrem poznania, ktoré predstavuje duchovnú moc má takúto moc aj modlitba, ktorá je osobným rozhovorom človeka s Bohom, je priblížením sa človeka k Bohu a má obrovskú moc v zápase so silami zla a lži tak na viditeľnej ako aj neviditeľnej úrovni bytia. Zintenzívnením vzťahu medzi človekom a Ježišom Kristom cez modlitbu sa aktivizuje a vzrastá moc odporu voči silám Zla, čím dochádza k ich otupeniu. Takýto dopad mali napríklad rozsiahle modlitbové kampane kresťanov na podporu Donalda Trumpa pri prezidentských voľbách.

Pravé kresťanstvo nie je v prvom rade o morálke (o morálke a morálnych princípoch je aj ateizmus či sekulárny humanizmus), ale predovšetkým o stave ľudskej duše a o tom, že si ju človek sám zraňuje vlastným egoizmom, pýchou, moci chtivosťou, chamtivosťou, lakomstvom, nenávisťou, závisťou, žiarlivosťou, zúfalstvom, horkosťou a zatrpknutosťou, zlobou, ľahostajnosťou až apatiou, otrockou oddanosťou vášňam, alkoholovou a drogovou závislosťou, záľubou v ohováraní a klebetení, atď. Boh človeka netrestá, človek sa trestá sám hlavne svojou hlúposťou. Boh ku každému vysiela svoju nekonečnú lásku a každého nadovšetko miluje, záleží však od človeka, či mu otvorí brány svojej duše dokorán alebo ich pred Bohom privrie. Boh je lekár, ktorý posiela človeku liek na zranenia jeho duše. Záleží však od človeka, či tento liek prijme a začne sa liečiť a zušľachťovať a očisťovať svoju dušu alebo sa nechá ničiť svojimi neduhmi (hriechmi). Hlavne ide o rozvoj tvorivej aktivity, ktorá človeka povznáša a prináša mu skutočnú radosť, lebo človek získava schopnosť obdarovávať svojimi schopnosťami druhých, pomáhať druhým, a to je to pravé napĺňanie kresťanského zákona lásky. Kresťanstvo okrem lásky je aj o pokore, teda o tom, aby človek bol schopný vidieť samého seba takým, akým v skutočnosti je vo svojej duchovnej biede a slabosti a tento svoj stav úprimne priznal pred sebou a pred Bohom ako zrkadlom svojej duše a nevyvyšoval sa nad nikým. Kresťanstvo je aj bojom za Spravodlivosť a Pravdu Slova Božieho (Evanjelia) a pravý kresťan je Kristovým bojovníkom hlavne na poli duchovnom. Šľachetný človek, ktorý je duchovne šťastný, je dobroprajný a každému praje to najlepšie, čo prináša pravú duchovnú radosť. Ku každému človeku sa Boh prihovára hlavne cez hlas jeho svedomia. Záleží však od človeka, či tento hlas Boží v sebe samom dokáže počuť a riadiť sa ním, alebo ho v sebe prehluší trebárs aj balastom všednosti a morálneho bahna, ktoré sa na nás cielene valí zo všetkých strán, hlavne cez masmédiá. Žijeme v časoch, keď okrem ekonomického zotročenia sa stupňuje zároveň tlak na naše duchovné zotročenie a zničenie. Tomuto tlaku sa však nesmieme poddať a musíme vyvíjať silný demokratický protiklad zdola, kým ešte nie je celkom neskoro. Nesmieme pripustiť, aby nás spoločenské Zlo a Lož zničili, a preto musíme bojovať za Pravdu a Spravodlivosť.

Keď sa Pilát snažil zistiť, čo Ježiš vykonal, že židia žiadajú jeho smrť, Ježiš odpovedal: „Ja som sa na to narodil a na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde. Každý, kto je z pravdy, počúva môj hlas. Pilát mu povedal: Čo je pravda?“(Ján 18:37-38).

Pilát akiste zastával rovnaký postoj k pravde ako väčšina z nás, teda ako k pojmu, ktorý je sprofanovaný a vágny, nanajvýš tak majúci vzťah k moci podľa hesla: „kto má moc, ten má pravdu“. V skutočnosti Ježiš mal tú najvyššiu duchovnú moc. Pilát samozrejme netušil, že pred ním stojí stelesnená Pravda, zjavený Boh v podobe človeka. Kto však rozvinul v sebe dary ducha, ten je z pravdy zrodený a počuje jeho hlas. Je to tá najvyššia možná úroveň šťastia – počuť Boží hlas Pravdy (hlas svedomia) v sebe samom. Len keď sa život človeka stane oslavou pravého Boha, len vtedy sa stane aj oslavou človeka a jeho ľudskej dôstojnosti, vznešenosti a slobody.

Ing. Peter Kohút, CSc.