Vreckový návod na revolúciu, alebo cesta k zmene spoločensko-ekonomického systému na Slovensku 13.

„Prachy jsou radost, dávaj mi svobodu, vole.“ – Czech Made Man.

Aj v súčasnej dobe sa mnohí pasujeme s daňovými priznaniami. Dane poznáme mnohoraké, ich súčet určuje celkovú výšku daní, ktoré platíme štátu. Deň daňovej slobody v tomto roku je 6.jún. Od tohto dňa budeme zarábať sami na seba, všetky peniaze zarobené do tohto dátumu pripadnú štátu. To znamená, že štátu odvedie každý občan okolo 43% zo svojich príjmov na priamych a nepriamych daniach. Dane zaplatené občanmi sú len časťou celkového koša daní. Okrem toho, že platíme dane, platíme aj iné poplatky.

Štátu platíme napr. koncesionársky poplatok za RTVS, do štátnej kasy plynú pokuty za spáchanie rôznych prehreškov, odvody sociálneho poistenia by sme mohli považovať za účelovú daň. Zdravotné odvody platíme štátnej, ale i neštátnym poisťovniam. Štátu teda odvedieme dosť na to, aby sme sa mohli dožadovať adekvátnych služieb poskytovaných štátom občanovi. Skôr než začneme, pochopme základnú súvzťažnosť. Peniaze sa stali brzdou rozvoja spoločnosti a metódou zotročenia občana. Toto konštatovanie sa netýka len jednotlivca, týka sa aj spoločnosti. Dnes jednoduché riešenia akoby neexistovali. Hoci nechcem ísť do hĺbky zdôvodňovaním svojich tvrdení, musím spomenúť aspoň pár príkladov. Brzda: Aj by som niečo vybudoval, ale nemám na nákup materiálu. Preto dnes obec musí prácne vypracovať projekt, požiadať o grant z európskych fondov a v prípade pozitívneho výsledku schvaľovacieho procesu, kedy projekt musí byť v súlade s európskymi hodnotami, zadať realizáciu cudzej, prípadne vopred určenej firme, bez možnosti využitia vlastnej pracovnej sily. Cestou sa stratí niekoľko desiatok percent z celkovej hodnoty projektu. Viete, schvaľovacie, rozhodovacie, realizačné… Mnohé projekty nemajú spoločenský úžitok a mnohé slúžia na podporu súkromných firiem. Celkový spoločenský prínos je preto často krát diskutabilný. No a čo? Veď to nie sú „naše“ peniaze. Tento systém bol vybudovaný zámerne a našťastie už dlho nepožije. Inak, odporuje slovenskému naturelu. Preto nie sme schopní vyčerpať ani tie granty, ktoré sa ponúkajú. Čo sa týka zotročovania, nie je o čom diskutovať. Postavením občana na hranicu prežitia, kedy 90% slovenskej populácie žije z výplaty do výplaty, sme naštartovali proces úspešného zotročenia väčšiny spoločnosti. Takejto spoločnosti sa ideálne vládne. Ale všetko do času. Vážnym až likvidačným problémom sa preto stávajú pre jednotlivca pravidelné poplatky. Najviac nás zaťažujú dane, sociálne a zdravotné odvody a poplatky za bývanie (vrátane úverov na bývanie). Kde by sa občanovi  mohlo uľaviť? Daň uvalená na občana sa môže pohybovať v rozmedzí od 0 do 100%. Zamyslime sa, čo vyplýva pre občana a pre štát z týchto extrémnych príkladov. Dúfam, že preto nebudem obvinený z extrémizmu.

Pri dani 0% z príjmov je občan absolútne slobodný v rozhodnutiach ako ich použije. So slobodou rozhodovania ide ruka v ruke zodpovednosť s nakladaním so svojim príjmom, pretože ak štátu neplatím dane, nemôžem od neho požadovať poskytovanie akýchkoľvek služieb. V tomto prípade je nutné zamyslieť sa nad existenciou štátu a jeho úlohami. Ak sa neposkladáme na cesty, tieto budú chátrať, ak nebudem dostatočne solventný, možno si nebudem môcť dovoliť náročnejší zdravotný zákrok, ak ma bude chcieť napadnúť nepriateľ, budem musieť prispieť na nákup obrannej techniky. Môžem sa „dobrovoľne“ pod tlakom okolností rozhodnúť ako svoje vlastné prostriedky použijem. Môžem ich aj prehajdákať, je to moje slobodné rozhodnutie. Tak, ako ja voči štátu, ani štát, resp. spoločnosť nemá voči mne žiadne záväzky. Nie sú preto potrebné žiadne štátne inštitúcie. Občan si všetko rieši sám, alebo v komunitách (menších spoločenských celkoch). Je to čudný príklad, avšak pozoruhodné je poznanie, že na fungovaní spoločnosti sa môžeme zúčastňovať aj inak ako len finančne. Nakoniec to prirodzene vyplynie z vývoja budúcich udalostí. Už skôr som spomínal iné hodnoty, než hodnoty peňažné. Dôležitou hodnotou je hodnota práce. Táto by sa mala v súčasnosti vyjadriť finančným ocenením. Malo by to platiť pre prácu aj tovar, ktorý je v podstate tiež výsledkom práce. Bohu žiaľ, dnes najviac oceňovanou prácou sú finančné špekulácie. Bez poskytnutia hmatateľnej pridanej hodnoty pre spoločnosť sa vytvárajú finančné zisky. Z toho prirodzene vyplýva, že najlukratívnejšou prácou sú v súčasnosti finančné, právne, poradenské a iné služby, súvisiace so spomínanými špekuláciami.

100% daň znamená, že všetko čo zarobím, zverím do rúk štátu. Dnes je to pre nás nepredstaviteľné najmä z pohľadu občana na spravovanie štátnej pokladnice. Taktiež náš vlastnícky vzťah k majetku, skresľuje naše pohľady, pretože tento extrém predpokladá byť „nemajetným“ a zveriť starostlivosť o svoj život do rúk spoločnosti. Štát sa bude starať o moje bývanie, stravovanie, vzdelávanie, bezpečnosť, prácu, zdravotnú starostlivosť, kultúru, koníčky… Štátu v tomto prípade vyplynie množstvo povinností, ktoré musí voči občanovi naplniť. Táto možnosť zo súčasného pohľadu bude občanom automaticky zamietnutá. Dôvodom odmietnutia je fakt, že súčasný štát je odtrhnutý od potrieb občana. Štát je pre občana vzdialený vesmír a politici a štátny úradníci žijú v inom časopriestore.  Je to škoda, pretože tento variant ponúka netušené možnosti. Zdanlivo skrýva v sebe úskalia, pretože automaticky sa natíska otázka, nakoľko budem slobodným pri platení 100% dane? Stratím tým svoju slobodu a stanem sa plne závislým na svojvôli štátu? K celkovému pochopeniu alternatívy absolútnej dane je nevyhnutné uvedomiť si niekoľko skutočností naraz. V prvom rade musí dôjsť k znovu identifikácii štátu s občanom. To znamená, že občan bude štát tvoriť de fakto. Ako sa priblížiť k ideálnemu stavu bolo popísané vo fungovaní komunitného systému (časti 1-10). Už len z teoretickej možnosti zavedenia 100% dane sa sama ponúka otázka: A načo vlastne peniaze? Áno, pri 100% dani peniaze nie sú viac potrebné, preto nastáva stav absolútnej slobody jednotlivca podobne ako pri dani 0%, umocnený neexistenciou peňazí. Peniaze však zanikajú aj pri nulovej dani. Tieto dva zdanlivo protikladné extrémy majú omnoho viac spoločného ako sa na prvý pohľad zdá. Oba sú predobrazom vyššej úrovne spoločnosti a sú postavené na spoločnom základe neexistencii peňazí. Keď hovoríme o neexistencii peňazí, bavíme sa o zásadných zmenách pohľadu na ekonomickú vedu. Zmeny spoločenských systémov do konca storočia prevrátia na ruby jej súčasné ponímanie. Do dnes zaužívané princípy prestanú platiť. Nakoniec dôjde k peňažnému paradoxu. Hoci peniaze pre fungovanie spoločnosti nebudú ďalej potrebné, ľudia si vynútia ich existenciu kvôli zotrvačnosti myslenia. Zavedenie ktoréhokoľvek z týchto extrémnych príkladov privedie k tým istým výsledkom. Zmenou našich postojov privedie k zvýšeniu kvality nášho života a zániku systému nekonečného rastu. Nulová daň na príjmy občana sa skôr, či neskôr stane nevyhnutnosťou, ktorá otvorí cestu k transformácii  spoločnosti a jej ekonomického systému do vyššej úrovne.

Dnes sa štát potáca  niekde medzi týmito dvoma absolútnymi hodnotami. Dane sú nekonečnou témou našich politikov. Neustále chceme rovnú, alebo progresívnu daň, vyššie, alebo nižšie daňové zaťaženie, daňové bonusy, daňové prázdniny, daňové úľavy, atď… Akosi nikto sa nezamýšľa na tým, či vôbec uvaliť dane na občana. Myslím, že politická strana prichádzajúca s témou 0% dane by vo voľbách na Slovensku určite zaknihovala presvedčivé víťazstvo. Dnes teda spoločnosť rieši otázku daní úplne zbytočne a táto nekonečná téma slúži len na udržanie súčasného politického systému moci. Pokým však príde doba zániku peňazí, občania by mali štátu určiť priority, ktoré štát musí voči občanovi napĺňať z určitého balíka daní. Občan by mohol dostať variabilnú daň. Sám by si jej hodnotu mohol vyskladať, podľa svojich finančných možností a toho aké služby od štátu požaduje. Bolo by zaujímavé poznať, ktoré služby by si občania vybrali a v akom poradí. Kde v rebríčku požiadaviek by sa umiestnilo zdravotníctvo, školstvo, doprava a kde polícia, mimovládky, súdy, obrana? Neviem. V súčasnosti štát z daní napĺňa svoje priority, ktoré často krát nemajú s prioritami občana nič spoločné, dokonca idú proti jeho záujmom. Pozoruhodné, občan svojimi daňami podporuje iniciatívy k potlačeniu vlastnej slobody, vlastných záujmov. Zrušením dane na občana, alebo stanovením jej výšky na nulu sa dnes politici nie sú ochotní zaoberať. Presadením variabilnej dane by štát ponechal občanovi slobodu rozhodnutia. Buď sa ten rozhodne neplatiť štátu žiadne dane, alebo si ich vyskladá, podľa vlastných požiadaviek. Za 5% daní by napríklad dostal skvelé školstvo, každý by bol Einsteinom, chápal kvantovú fyziku a teóriu strún… no, asi nie, ale vzdelanie by sme dostali adekvátne súčasnej dobe a primerané možnostiam prijímateľa, výchovu na úrovni a v kultúrnom prostredí. Za 10% by sme dostali školstvo a zdravotníctvo k tomu. Za 20% už aj zjazdné cesty. Za 100% daní ako bonus aj spravodlivý právny systém, atď.. Dnes sa štát potáca niekde medzi medznými hodnotami a nevie sa rozhodnúť, či má byť zdravotnícka starostlivosť poskytovaná „bezplatne“, alebo radšej z daní a ešte aj za dvacku. Alebo ďalší príklad. Nekonečná reforma školstva, ktorá sa aj dnes zvrhla. Namiesto kvality výuky, riešime boj proti „extrémizmu“ na školách. To sú tie priority. Štát míňa peniaze daňovníkov na nepotrebné veci a to, čo je pre občana dôležité nie je schopný naplniť. O zbavovaní sa štátu zodpovednosti, nie je potrebné polemizovať. Vláda tak činí zdôvodnením, že je to v kompetencii VÚC, samospráv, alebo nejakého „nezávislého“ úradu. Je to len dôkaz  nepochopenia riadenia spoločnosti.

Dnes sú dane z príjmu občanov zdrojom príjmov miest a obcí. Obce by mohli peňažnú daň občanom aj odpustiť (sú potrebné kompetencie), presnejšie vymeniť za hodnotu práce. Mohli by od občana vyžadovať, aby svoju daň odpracoval v prospech obce, alebo jej členov. A nemám na mysli nezamestnaných, ale aj odborné profesie, ktoré obec – komunita potrebuje k svojmu fungovaniu. Prečo nie? Zásadne by sa však musel zmeniť ekonomicko-daňovo-pracovný systém. Práve ho formujeme. Tvoríme myšlienky, ktoré neskôr zrealizujeme do hmotnej podoby. Alebo naši nasledovníci. Myšlienky, ktoré predkladám nie sú kompatibilné so súčasným ekonomicko-hospodárskym fungovaním spoločnosti, skôr vyzerajú ako z oblasti sci-fi. Je to len uhol pohľadu. Je nutné však pochopiť ich previazanosť s ďalšími prístupmi, preto ich netrhajme z celkového kontextu. Štát v oblasti hospodárstva bude musieť nevyhnutne zmeniť svoje prístupy aj k iným oblastiam života.

pokračovanie…