Základné ľudské práva, práva dieťaťa, rodičov a inklúzia

Pred pár chvíľami mi „podbehol“ ešte čerstvý (24.2.) článok (blog) s titulkou Vaše dítě už není vaše. Začína perexom: „Dlouho to vypadalo, že základem společnosti je rodina (a leckdo se zastydlou pubertou by ještě dodal, že základem rodiny je zase velká pánev). Jenomže už to není pravda. Základem dnešní společnosti je totiž úředník.“
Zdroj: https://sichtarova.blog.idnes.cz/blog.aspx?c=588979
Pridám k nemu svoj komentár. Zaoberám sa ľudskými právami. K úvodu svojho článku pridávam citát prvého odseku článku: „Minulý týden vyšla zpráva, že na rodiče, kteří by snad nechtěli souhlasit s modelem inkluze handicapovaných dětí, si posvítí orgán sociálně-právní ochrany dětí (OSPOD). Konkrétně: Pokud vám školské poradenské zařízení doporučí inkluzi, ale vy jako rodič odmítnete začlenění dítěte do „běžné“ školy, bude na vás poslán OSPOD. Důvod: Nejednáte v nejlepším zájmu dítěte.“
Začnem od podlahy. V ženskej maternici, ľudským plodom a feministickým: Telo ženy je vlastníctvom ženy. Teda, aj maternica. OK. Pokračujem: Ale vláda ženy nad jej telom končí počatím ľudského plodu. Tu nastupuje zákon o interrupcii. Vymenúva prípady, kde sú prípustné a oprávnené dôvody na umelé ukončenie tehotenstva ako kvalifikované dôvody. Osobné svojvoľné dôvody nie sú kvalifikovanými dôvodmi pre zabitie (vražda) nenarodeného ľudského plodu.
Osobitný prípad (mimo tento rámec): surogátne prenajímanie maternice nie je ošetrené zákonom (zakazuje sa len obchod s deťmi).
Ďalej, po pôrode. A už priamo k veci (in medias res): Dieťa nie je ničím vlastníctvom. Je autonómnou a autentickou, jedinečnou, zvláštnou a neopakovateľnou ľudskou bytosťou, ktorej parametre a vlastnosti sa vyvíjali od jeho počatia (prijalo dedičné znaky otca a matky). Na Zemi neexistovali a neexistujú dva totožné ľudské jedince. Zhodné nie sú ani jednovaječné dvojčatá.
Prestrihnutím pupočnej šnúry sa novorodenci stávajú individuálnymi občanmi, s ich ľudskými a občianskymi právami, do veku dospelosti právami právami dieťaťa a mladistvých osôb.
Dieťa po narodení nadobúda štatút ľudskej osoby (nie veci!) s vlastnou vôľou a ostatnými psychickými parametrami, ktoré má právo prejaviť.
Po narodení vstupuje do prostredia rodiny, manželstva, vzťahu, v ktorom bolo počaté.
Dieťa nie je vlastníctvom ani matky, ani rodičov, tobôž nie je ani vlastníctvom štátu!
Tradičná rodina, ktorú v najlepších prípadoch zakladá otec a budúca matka, za účelom trvalého doživotného vzťahu aj počatím ľudského plodu, je hypoteticky a vedecky dokázaným a nemenným a najvhodnejším miestom pre starostlivosť, opateru, ochranu a výchovu a vzdelávanie narodeného dieťaťa.
Výnimku tvoria okolnosti počatia a okolnosti, ktoré sú predmetom oprávneného záujmu spoločnosti a štátu (zákon o rodine s príslušenstvom – sociálne veci).
Dieťa by malo žiť, vyrastať a dospievať v prostredí a v prítomnosti oboch biologických rodičov. Mimo iné, aj z dôvodu učenia (mužský a ženský rodičovský vzor).
Dobré manželstvo je sammé o sebe tou najlepšou prípravou dieťaťa pre dobré manželstvo.
V takejto rodine by malo zotrvať až do veku dospelosti a nadobudnutia práv dieťaťa, ktoré ako ľudská osoba, spôsobilá mať základné ľudské práva, a nadobúdať ďalšie a ostatné doplnkové (akcesorické) práva, pre nadobudnutie ktorých sa rozhodne, je na také práva náležite pripravená a spôsobilá, a ak boli také práva spoločnosťou a štátom uznané, teda, vtedy, ak právny poriadok také práva pozná…
Povinnosťou štátu je ochrana počatého plodu, práv dieťaťa a práv rodiny. Zásah štátu do práv rodičov a dieťaťa je možný len vo výnimočných prípadoch, ak je ohrozený najlepší záujem dieťaťa.
Práva dieťaťa sú nad právami a záujmami dospelých.
Česko aj Slovensko podpísalo a ratifikovalo Dohovor o právach dieťaťa.
Ním sa má riadiť štát a detský ombudsman.
Odobrať dieťa rodičovi (rodičom) je možné len na základe zákona, ktorý má ale (!) nižšiu právnu silu ako ústava, Listina základných práv a slobôd a dokumenty, upravujúce vzťah deti-rodičia.
O odobratí detí rodičom môže rozhodnúť len súd. Ale len vo zvlášť odôvodnených prípadoch, hodných osobitného zreteľa. Nie v záujme tretích osôb. Nie v záujme biznisu, ktorý sa nie raz (korupcia) skrýva aj za údajne najlepší záujem dieťaťa.
O odobratí detí a ich umiestnení do náhradnej starostlivosti môže rozhodnúť len kvalifikovaný súd, ktorý je reprezentantom právneho štátu. Takým nie je od štátu odtrhnutý, svojvoľný a (podozrenie) zločinecký Barnevern, ani pseudo juvenilná justícia.
K inklúzii (autori ju zmieňujú vo svojom článku) pridávam osobný názor a presvedčenie:
Inklúzia v školstve a v spoločnosti je jeden z nástrojov Globálneho Prediktora.
Integrácia inkludovaných do spoločnosti a pod jednotnú vládu Bruselu detto. Zmysel a cieľ inklúzie a integrácie: Jednoliata a poslušná masa otrokov Nového svetového poriadku.
Tento článok bol inšpirovaný a spracovaný ako doplnok (komentár) k článku manželov, pod ich článkom ako Markéta Šichtařová a Vladimír Pikora:
https://sichtarova.blog.idnes.cz/blog.aspx?c=588979
Ak sa proti tendenciám, ktoré k nám prichádzajú z Nórska, a financované sú aj a práve z nórskych fondov, a nielen z nich (…) bude zle. Rodičia sa môžu “úplne v pohode” začať báť o svoje deti a svoju rodinu… sociálky. A ak Slovensko ratifikuje Istanbulský dohovor, tak aj monitorovacieho a kontrolného úradu GREVIO a aj jeho chápadiel…
Nútená, štátom (a nad ním Bruselom) „zhora“ nariadená povinná inklúzia aj neinkludovateľných a integrácia aj neintegrovateľných, je otvorené násilie a útok aj na slobody a práva našich detí, vnúčat a rodičov.
Veľmi hypoteticky, ale, aby bolo ľudsko-právne jasno, zabúda sa, že za istú formu násilia je možné považovať inklúziu neinkludovateľných a integráciu neintegrovateľných…
Tu ale, má právo zasiahnuť štát, a zjednať poriadok a nápravu podľa štátnej doktríny, ktorou je definovaný charakter štátu, deklarovaný ústavou… (ide o dobrovoľne sociálne neprispôsobivých odmietačov inklúzie a integrácie do systému, v súlade s všeobecne prijatými spoločenskými normami správania…)
Zo systému základných ľudských práv je postupne vytláčané (supresia) ľudské právo na výhradu vo svedomí. Ide o právo rodičov a detí na dobre informovaný súhlas s tými programmi a obsahmi vzdelávania, ktoré sú v rozpore s výhradou vo svedomí rodičov a detí…
Toto právo je porovnateľné s chartou práv lekára a pacienta. Charta práv učiteľa a žiaka (rodiča) neexistuje.
Dôvod – systém výhradu vo svedomí nepotrebuje. Školský systém vzdeláva a vychováva deti a mládež na obraz vládnuceho systému a režimu.
Ústavné: “Slovensko sa neviaže na žiadnu ideológiu ani náboženstvo, je v časti ideológia len deklaratórne.
Požiadavky štátu na ich inklúziu a integráciu do “väčšinovej” spoločnosti, rozumej aj “nivelizovanej”, z pohľadu “svojich” práv a slobôd, môžu ale vnímať aj ako útok na ich slobody a práva, vyplývajúce z ich mentality, kultúry, aj náboženstva. Najproblematickejším náboženstvom sveta pre sociálnu inklúziu a integráciu do sekulárnej spoločnosti je islam. Nie je stotožnený s pojmom sekulárny a politicky pluralitný štát. Takíto jednotlivci, alebo organizovaní v skupinách, môžu sa, a aj sa prejavujú, asociálnym a antisociálnym správaním a nenávisťou voči systému a autoritám, (často samozvaným pseudo autoritám) prípadne, extrémizmom…
S tým neoliberalizmom, ktorým vás sladko škrabkajú pod vašimi bradičkami, a vy, idete (budete) voliť SaS , a ak k nim pribudne aj Strana zelených, a ešte aj spočívajúca, čakajúca ale živá, ako “maďarská karta”, strana Skok, a vy, potrebujete a chcete zmenu, a ešte viac “slobody”, dobre si premyslite, o čom tá vaša sloboda bude…
Sociálna inklúzia v školstve má za cieľ vyrovnať rozdiely medzi slabšími a silnejšími žiakmi, vyžaduje osobitné zaobchádzanie, asistentov učiteľa, vysoké náklady štátu, a statoční rodičia inak štandardne vzdelávateľných, alebo nadpriemerne nadaných a inteligentných detí, hodných rovnako špeciálneho zaobchádzania, namiesto toho, aby im bolo umožnené osobitné vzdelávanie a mohli rýchlejšie napredovať, tieto deti ich rodičia nechávajú doučovať za vlastné..
Špeciálne a osobitné pedagogické zaobchádzanie vyžadujú aj deti s rôznymi poruchami správania a učenia, ktorých štatisticky pribúda.
Poznámka 1.: Za socializmu boli ročníky v rámci ZŠ delené na triedy A (bystrejšie deti) a B (pomalšie deti). Dnes je trend zmiešaného “inkluzívneho” vyučovania, ktorý spriemeruje výsledky. A toto chceme?
Rómske deti zo sociálne slabého a sociálne vylúčeného prostredia potrebujú iné základy, než deti z dobre socializovaných rodín a prostredia. Ide o základné hygienické návyky a režimové ovplyvňovanie. Nepripravené rómske deti, ktoré neovládajú slovenčinu, ale len svoj, rodný rómsky jazyk, nemôžu v rámci inkluzívneho vyučovania a vzdelávania byť prínosom pre celý triedny a školský kolektív…
Aj preto majú výsleky PISA každoročne, okrem iných negatívnych faktorov (digitálna demencia) klesajúcu úroveň.
Poznámka 2.: Dnes je segregácia pomaly považovaná za zločin. Zo segregácie vo vzťahu k rómskym deťom, bola súdom označená ZŠ Šarišské Michaľany. Na druhej strane, Maďari, žijúci na Slovensku, sa segregujú sami. V školstve aj kultúre. Robia všetko preto, aby ich inak normálne deti boli vzdelávané v maďarčine. Potom si sťažujú a dožadujú sa autonómie.
K ľudským právam: Rešpektujme reálne ľudské práva, ale s dešpektom odmietnime a prestaňme sa zaoberať kadejakými vymyslenými pseudo právami, a akýmisi sekundárnymi (pridanými) “nadprávami” v opore o nič.
Spoločnosť nie je nastavená na akceptáciu pseudo práv akejsi údajnej samozvanej “sexuálnej menšiny”. Ale na to, aby riešila svoje existenčné problémy…
Nie všetko je liberálne, čo sa za liberálne vydáva. Nie každý je liberál, kto sa vydáva za liberála. Platí to najmä pre liberálnych politikov. Liberalizmom indoktrinovaných, alebo negramotných hlupákov (aj s akademickými titulmi).
Aby ste na ďalšie, budúce štyri roky nemali dôvod na sklamanie a ľútosť. Ale, varoval som vás…
Tá zmena by mala byť o inom. Mala by byť zásadná, systémová. Nielen zmenou smerovky zľava doprava.
Už ste niečo o mantinelizme? Ten pojem vznikol už v časoch socializmu. Potichu sme hundrali. A poslušne konali podľa: „My si rozkazovať nedáme, urobíme, čo nám povedia.“ A toto platí aj dnes, aj pre post novembrovú učiteľskú obec.
A toto sa deje už 26 rokov  po „nežnej“. Bez zmeny. Každé štyri roky. A nie a nie, ísť už konečne rovno a priamo.
Autor článku: Juraj Režo